Verejná budova roky chátra a o pár ulíc ďalej chýba priestor pre službu, ktorú ľudia potrebujú. Nie každá stará budova sa dá zachrániť a nie každý predaj je chyba. Štát, kraje a obce by však mali vedieť, čo vlastnia, koľko ich to stojí a aké majú možnosti. Verejný majetok nemá byť iba položkou v evidencii, ale hodnotou, o ktorej budúcnosti vieme zrozumiteľne […]

Dvaja ľudia podajú žiadosť. Ten, kto prišiel neskôr, má vybavené skôr. Môže na to existovať celkom oprávnený dôvod — občan by však nemal zostať odkázaný na dohady a známosti. Priehľadné postupy a overiteľné dôvody rozhodnutí môžu pomáhať odlišovať oprávnené výnimky od svojvôle a zároveň chrániť poctivých úradníkov.

Od úradníka chceme odbornosť, slušnosť, znalosť zákonov, odolnosť voči tlaku aj osobnú zodpovednosť. Ak však schopným ľuďom neponúkneme profesionálny rast, primerané odmeňovanie a ochranu pri poctivom výkone, najlepší budú odchádzať. Reforma verejnej správy preto nemôže byť vojnou proti úradníkom, ale proti neodbornosti, nečinnosti, klientelizmu a svojvôli.

Človek často dokáže čakať na rozhodnutie, ak vie, čo sa s jeho vecou deje. Problémom je ticho: nevie, kto žiadosť rieši, na čo sa čaká ani prečo sa lehota predlžuje. Viditeľný stav konania a digitálna stopa by pritom chránili občana aj poctivého úradníka a zároveň znižovali priestor pre známosti, svojvôľu a prieťahy.

Občan by nemal byť kuriérom medzi úradmi, ktoré si nevedia vymeniť údaj, ktorý štát už dávno má. Skutočná digitalizácia nemá preniesť papierový chaos na obrazovku, ale odstrániť zbytočné úkony. Zároveň však musí zostať dostupná ľudská pomoc pre seniorov a ľudí, ktorí digitálne služby nedokážu používať sami.

Štát prijme zákon a potom si starosta, úradník či podnikateľ zisťujú, čo ním vlastne myslel. Ministerstvo pritom nemá byť továreň na predpisy ani vzdialený mikromanažér územia. Jeho úlohou majú byť jasné pravidlá, zrozumiteľná metodika, kvalitné dáta, finančne vykonateľné rozhodnutia a schopnosť opraviť systém, keď prax ukáže jeho chybu.

Načo vlastne platíme kraje? Ak majú byť iba ďalšou politickou vrstvou, otázka ich zmyslu je oprávnená. Región však potrebuje niekoho, kto dokáže vidieť dopravu, školy, sociálne služby, zdravotné väzby, verejný majetok a rozvoj ako jeden celok. Najprv preto treba určiť, čo má kraj robiť – a až potom debatovať, koľko krajov Slovensko potrebuje.

O počte okresov sa často hovorí skôr, než si položíme základnú otázku: načo má okres občanovi vlastne slúžiť? Ak je iba ďalším medzičlánkom, jeho existencia nedáva veľký zmysel. Ak však približuje odbornú pomoc obciam, občanom a podnikateľom, koordinuje územie a zachytáva problémy skôr, môže mať úplne inú hodnotu.

Od starostu malej obce dnes často očakávame, že bude zároveň právnikom, ekonómom, obstarávateľom, projektovým manažérom aj krízovým odborníkom. Možno preto problémom nie sú malé obce, ale ich odborná osamelosť. Obec môže zostať domovom a miestom identity, zatiaľ čo náročné odborné služby možno zabezpečovať spoločne.

Pri každej reforme štátu počujeme, koľko úradov, okresov, krajov či malých obcí treba zrušiť. Lenže menší štát nemusí byť automaticky lepší. Ak občan po „úspore“ cestuje ďalej, čaká dlhšie alebo vybavuje viac vecí sám, náklad iba presunieme na neho. Skutočná reforma by preto mala začať otázkou, čo má fungovať – a až potom kresliť novú mapu štátu.