Spoločenské reformy

Predstavme si starú verejnú budovu v menšom meste.

Pred rokmi v nej fungovala škola alebo úrad. Dnes má zamknutú bránu, opadávajúcu omietku a cez poškodenú strechu zateká.

O pár ulíc ďalej obec hľadá priestor pre denný stacionár. Lekár by možno prišiel pracovať do regiónu, keby mal kde bývať. Miestne združenie potrebuje miestnosť na činnosť.

Neznamená to, že práve táto budova dokáže vyriešiť všetky potreby. Možno je v zlom technickom stave. Možno by jej oprava stála viac než novostavba. Možno má právne alebo bezpečnostné obmedzenia.

Ale niekto by si mal položiť otázku:

Vieme vôbec, čo máme, a premýšľame o tom, na čo by to mohlo slúžiť?

Majetok, ktorý nikomu neslúži, stále niečo stojí

Keď verejná budova prestane plniť svoj pôvodný účel, neprestane tým existovať jej účet.

Treba ju zabezpečiť. Kontrolovať technický stav. Niekedy vykurovať, aby ďalej neschátrala. Platiť poistenie, údržbu alebo nevyhnutné opravy.

A ak sa o ňu nestaráme, jej stav sa môže zhoršovať.

Prázdna budova preto nemusí byť bezplatnou rezervou do budúcnosti. Môže byť každoročným nákladom.

Samotné vlastníctvo ešte nie je hospodárenie.

Štát, kraj či obec môžu mať majetok zapísaný v evidencii a napriek tomu nemusia mať dobrú odpoveď na otázku, čo s ním chcú urobiť o päť alebo desať rokov.

Najprv treba vedieť, čo vlastne máme

Ak sa má verejný majetok spravovať rozumne, nestačí poznať jeho adresu a účtovnú hodnotu.

Potrebujeme vedieť aj to, v akom je stave, na čo sa používa, koľko stojí jeho prevádzka a či je jeho súčasné využitie primerané.

Pri nevyužitej budove sú dôležité aj ďalšie otázky.

Dá sa bezpečne opraviť?

Existuje pre ňu reálna potreba?

Má vhodnú polohu a dostupnosť?

Nie je potrebná ako rezerva pre budúce verejné služby alebo krízové situácie?

A čo by stálo jej ďalšie udržiavanie?

Bez takéhoto poznania sa rozhoduje podľa dojmu. Budova môže roky stáť zamknutá, lebo sa o nej nerozhodlo. Alebo sa predá, lebo sa práve objavila rozpočtová diera.

Ani jedno nemusí byť dobré hospodárenie.

Predaj nie je automaticky chyba. Ani automaticky riešenie

Keď obec potrebuje peniaze, predaj nevyužívaného majetku môže byť rozumný.

Nemá zmysel držať každú budovu za každú cenu. Niektoré objekty už nemajú vhodné verejné využitie a ich údržba by len odčerpávala peniaze z potrebnejších služieb.

Ale pri významnom majetku by mala predaju predchádzať jednoduchá úvaha:

Čo získame dnes a čoho sa vzdávame do budúcnosti?

Jednorazový príjem môže pomôcť rozpočtu. Budovu či pozemok však obec už nebude mať k dispozícii, keď o niekoľko rokov vznikne nová potreba.

Možno bude musieť priestory draho prenajímať.

Možno nebude mať kde umiestniť službu pre seniorov.

Možno stratí pozemok, na ktorom sa dala vybudovať škola alebo zdravotné zariadenie.

To neznamená, že treba všetko zachovať vo verejnom vlastníctve. Znamená to, že predaj by mal byť výsledkom porovnania možností, nie prvou reakciou na nedostatok peňazí.

Budova môže dostať druhý život

Vráťme sa k našej starej škole.

Ak by bola technicky vhodná a existovala by skutočná potreba, mohla by sa zmeniť napríklad na priestory pre sociálnu službu, dostupné bývanie pre nedostatkové profesie alebo spoločné pracovisko, ktoré využíva viacero obcí.

Iná budova môže byť vhodná na prenájom.

Ďalšia na predaj.

A niektorú bude naozaj najrozumnejšie odstrániť.

Neexistuje jedno správne riešenie pre každý objekt.

Správny postup však začína tým, že poznáme možnosti a ich náklady. A že pri rozhodovaní nezabúdame, komu má majetok napokon slúžiť.

Verejný majetok nemusí zostať navždy v rovnakej podobe. Mal by však mať zmysel aj po tom, čo sa skončí jeho pôvodná úloha.

Verejnosť má vedieť, prečo sa rozhodlo

Predstavme si, že obec predáva významný pozemok.

Občan nemusí byť znalcom nehnuteľností, aby ho zaujímalo, prečo sa predáva.

Boli posúdené aj iné možnosti?

Aký úžitok prinesie predaj?

Kto a na základe čoho určil podmienky?

Existuje konflikt záujmov?

A na čo sa použijú získané peniaze?

Nie všetky podklady možno zverejniť bez obmedzenia. Treba chrániť osobné údaje, bezpečnostné informácie aj zákonom chránené záujmy.

To však nebráni tomu, aby významné majetkové rozhodnutie malo zrozumiteľné verejné odôvodnenie a bolo primerane kontrolovateľné.

Ak je rozhodnutie dobré, malo by sa dať vysvetliť.

Ak sa vysvetliť nedá, verejnosť má právo pýtať sa prečo.

Verejný majetok nie je majetkom aktuálneho vedenia

Starosta, primátor, predseda kraja ani minister nevlastnia majetok, ktorý spravujú zo svojej funkcie.

Dostali právomoc rozhodovať o veciach, ktoré patria verejnému vlastníkovi.

S touto právomocou prichádza zodpovednosť.

Budova postavená pred desaťročiami môže byť výsledkom práce viacerých generácií. Rozhodnutie o jej budúcnosti pritom môže padnúť počas jediného volebného obdobia.

Práve preto by sa pri významnom majetku malo premýšľať ďalej než po najbližší rozpočet.

Nie všetko staré je hodnotné len preto, že je to staré.

Ale nie všetko, čo dnes neprináša príjem, je bezcenné.

Park, knižnica, škola či priestor pre sociálne služby nemusia vytvárať zisk, aby mali pre spoločnosť veľký význam.

Dobrý hospodár vidí aj budúce potreby

Región, v ktorom pribúdajú seniori, bude potrebovať iné služby než región s rastúcim počtom mladých rodín.

Územie, kde chýbajú lekári alebo učitelia, môže potrebovať dostupné bývanie pre tieto profesie.

Obec ohrozená povodňami môže potrebovať vhodné zázemie na zvládanie kríz.

Verejný majetok môže byť súčasťou odpovede na takéto potreby.

Ale iba vtedy, ak o ňom niekto premýšľa spolu s budúcnosťou obce či regiónu.

Ak o majetku rozhodujeme oddelene od škôl, zdravotníctva, sociálnych služieb a rozvoja, ľahko prehliadneme príležitosť, ktorú máme priamo pred očami.

A čo občan, ktorý sa na chátrajúcu budovu pozerá každý deň?

Možno nikdy neuvidí majetkovú evidenciu ani odborný posudok.

Vidí však zamknutú bránu.

Vidí rozbité okná.

A vie, že o pár ulíc ďalej chýba služba, ktorú jeho rodina potrebuje.

Nemusí mať pravdu v tom, ako by sa mala budova využiť. Môže byť naozaj neopraviteľná alebo nevhodná.

Mal by však dostať odpoveď, prečo sa s ňou deje práve to, čo sa deje.

Pretože verejný majetok nie je iba otázkou účtovníctva.

Je aj otázkou dôvery.

Dôvery, že to, čo vytvorili predchádzajúce generácie, sa nenecháva bezmyšlienkovito rozpadnúť ani nerozpredáva bez predstavy o budúcnosti.

Reforma verejnej správy preto nemá riešiť iba to, koľko máme úradov a úradníkov.

Musí sa pýtať aj to, či vieme dobre spravovať to, čo už máme.

A niekedy je začiatkom takejto reformy celkom obyčajná vec.

Odomknúť bránu. Zistiť skutočný stav budovy. Preveriť možnosti. A verejnosti povedať, čo s ňou urobíme a prečo.

V ďalšom článku sa pozrieme na otázku, ktorá s tým úzko súvisí: prečo niektoré regióny dokážu rozvíjať svoje služby a iné sa sotva dostávajú za hranicu nevyhnutných výdavkov? A čo vlastne znamená spravodlivá regionálna solidarita?