Spoločenské reformy

Keď sa na Slovensku začne hovoriť o reforme verejnej správy, veľmi skoro prídu na rad čísla.

Koľko máme ministerstiev?

Koľko okresov?

Koľko krajov?

Koľko obcí?

Koľko úradníkov?

A potom nasleduje jednoduchý záver: je ich priveľa, treba rušiť, spájať a šetriť.

Na prvý pohľad to znie logicky.

Ak je niečo drahé, zmenšime to.

Ak je úradov veľa, niektoré zrušme.

Ak je obec malá, zlúčme ju s väčšou.

Ak máme osem krajov, možno by stačili tri.

A ak štát zamestnáva veľa ľudí, prepustime časť zamestnancov.

Lenže verejná správa nie je sklad, v ktorom možno ušetriť tým, že odstránime polovicu regálov.

Za každým úradom, okresom, obcou či pracoviskom je nejaká služba.

A ešte dôležitejšie:

je tam človek, ktorý tú službu potrebuje.

Preto by sme možno pred otázkou čo zrušiť mali položiť úplne inú otázku.

Čo má po reforme fungovať lepšie než dnes?

Menší štát nemusí byť lepší štát

Predstavme si jednoduchý príklad.

Štát zruší pracovisko v menšom meste.

V rozpočte sa objaví úspora. Nemusí sa platiť budova, energia ani časť zamestnancov.

Tabuľka vyzerá dobre.

Lenže občan z okolitej dediny teraz namiesto dvadsiatich kilometrov cestuje šesťdesiat.

Musí si vziať voľno v práci.

Zaplatí cestu.

Senior potrebuje, aby ho niekto odviezol.

Človek bez auta hľadá autobusové spojenie.

A ak musí na úrad prísť opakovane, náklady rastú.

Štát teda možno naozaj ušetril.

Ale otázka znie:

ušetřila spoločnosť?

Alebo sa iba náklad presunul zo štátneho rozpočtu do peňaženky a času občana?

To je rozdiel medzi účtovnou úsporou a dobrou reformou.

Štát môže byť menší a pritom horší.

Môže byť lacnejší, ale vzdialenejší.

Môže mať menej úradníkov, ale dlhšie lehoty.

Môže mať menej pracovísk, ale občan strávi viac času cestovaním.

Môže digitalizovať služby a pritom vytvoriť nový problém pre človeka, ktorý digitálny svet nezvláda.

Preto veľkosť štátu sama osebe nehovorí takmer nič o jeho kvalite.

Pred rušením okresu sa treba opýtať, načo okres je

Podobný problém máme pri okresoch.

Možno ich máme priveľa.

Možno nie.

Ale samotné číslo nám odpoveď nedá.

Treba sa najprv spýtať:

Čo má okres v modernom štáte robiť?

Ak je okres iba tabuľkou na budove, ďalším medzičlánkom a miestom, cez ktoré putuje papier, potom je legitímne pýtať sa, či ho potrebujeme.

Ale čo ak by okres plnil inú úlohu?

Čo ak by bol miestom, kde malá obec nájde právnu a odbornú pomoc?

Kde občan vybaví viac vecí na jednom mieste?

Kde podnikateľ dostane zrozumiteľnú informáciu bez toho, aby obiehal niekoľko inštitúcií?

Kde sa koordinuje pomoc pri povodni, výpadku energie alebo inom probléme v území?

Kde vzniká odborná kapacita, ktorú jednotlivé malé obce nikdy nebudú schopné financovať samostatne?

Potom už otázka neznie:

Koľko okresov zrušíme?

Ale:

Kde majú byť takéto služby, aby boli zároveň odborné aj dostupné?

A až keď poznáme odpoveď, môžeme kresliť mapu.

Rovnaký problém máme s krajmi

Aj pri krajoch sa často diskusia zredukuje na jednoduchú otázku:

Potrebujeme osem vyšších územných celkov?

Možno áno.

Možno nie.

Ale kým nevieme, čo od regionálnej úrovne očakávame, je každé číslo iba politický odhad.

Niekto totiž musí rozmýšľať nad tým, ako spolu súvisia regionálna doprava, stredné školy, sociálne služby, nemocnice, cesty, pracovné príležitosti a rozvoj územia.

Obec vidí svoju obec.

Mesto vidí svoje mesto.

Ministerstvo vidí celé Slovensko.

Ale kto vidí región ako živý celok?

Kto si všimne, že autobusový spoj rozhoduje o tom, či sa študent dostane do školy?

Že nedostatok ambulancií súvisí s tým, či má mladý lekár v regióne kde bývať?

Že zatvorenie školy môže urýchliť odchod mladých rodín?

Že hospodársky slabé územie nemožno riešiť iba jednou investíciou bez dopravy, vzdelávania a služieb?

Ak túto funkciu nepotrebujeme, regionálnu úroveň môžeme zrušiť.

Ak ju potrebujeme, potom musíme povedať, kto ju prevezme.

Preto ani tu nemá reforma začínať gumou nad mapou.

Má začínať funkciou.

A malé obce?

Tu je debata ešte citlivejšia.

Na Slovensku máme množstvo malých obcí a mnohé z nich majú problém zabezpečiť všetky odborné povinnosti, ktoré od nich štát očakáva.

To je skutočný problém.

Malý obecný úrad nemôže mať vlastného právnika, ekonóma, odborníka na verejné obstarávanie, projektového manažéra, stavebného odborníka, sociálneho pracovníka a špecialistu na informačné systémy.

Lenže z tejto pravdy ešte automaticky nevyplýva:

zrušme malú obec.

Pre človeka totiž obec nie je iba úrad.

Je to meno jeho domova.

Je to cintorín, škola, kultúrny dom, kostol, ihrisko, miestna história a komunita.

A preto sa ponúka iná otázka:

Musíme zrušiť obec, aby sme mohli spojiť odborné služby?

Možno nemusíme.

Možno sme celé desaťročia spájali dve veci, ktoré sa spojiť nemusia.

Jednou je miestna identita.

Druhou je odborný výkon verejnej správy.

Obec môže zostať obcou.

A pritom nemusí všetko robiť sama.

To je úplne iná filozofia reformy.

Nie:

malá obec je neefektívna, zrušme ju.

Ale:

malá obec nemá dostatočnú odbornú kapacitu, dajme jej ju spoločne s ďalšími.

Rozdiel v jednej vete.

Ale v živote tisícov obcí obrovský.

Číslo môže vyzerať moderne a pritom byť úplne náhodné

Politické reformy milujú čísla.

Osem ministerstiev.

Tridsať okresov.

Tri kraje.

O polovicu menej úradníkov.

Číslo sa dobre komunikuje.

Zmestí sa do titulku.

Je ľahko zapamätateľné.

A dá sa z neho urobiť volebný sľub.

Lenže dobrá verejná správa sa nedá postaviť od čísla.

Predstavme si, že niekto vyhlási, že počet okresov zníži na tridsať.

Prečo práve tridsať?

Prečo nie dvadsaťpäť?

Alebo štyridsať?

Podľa počtu obyvateľov?

Rozlohy?

Dopravnej dostupnosti?

Počtu miest?

Historických regiónov?

Nemocníc?

Škôl?

Pracovného dochádzania?

Horských bariér?

Ak číslo vznikne skôr než analýza služby, veľmi ľahko sa stane, že budeme realitu prispôsobovať politickému sľubu.

Pritom správny postup by mal byť opačný.

Najprv zistiť, kde ľudia skutočne žijú, pracujú, cestujú, študujú a vybavujú služby.

Potom určiť, akú odbornú kapacitu potrebujeme.

A až nakoniec nakresliť organizačnú mapu.

Mapa má slúžiť životu. Život nemá byť nútený slúžiť mape.

To isté platí o úradníkoch

Ak niekto povie, že prepustí tridsať percent úradníkov, znie to rozhodne.

Lenže opäť chýba jedna otázka.

Ktorých?

Tých, ktorí robia zbytočné výkazy?

Tých, ktorí vybavujú občanov?

Tých, ktorých prácu môže nahradiť informačný systém?

Alebo tých, ktorí už dnes nestíhajú?

Ak máme desať ľudí vykonávajúcich zbytočný proces, riešením môže byť proces zrušiť.

Ak však máme troch ľudí tam, kde by ich podľa množstva práce malo byť päť, prepustenie ďalšieho človeka neprinesie efektívnosť.

Prinesie front.

Preto musí reforma najprv odstrániť zbytočné procesy, duplicity a povinnosti.

Až potom sa ukáže, koľko ľudí verejná správa skutočne potrebuje.

Inak iba zmenšíme počet ľudí, ktorí vykonávajú ten istý chaos.

Najprv služba. Potom štruktúra

Toto je možno najdôležitejšia zásada celej diskusie.

Reforma verejnej správy sa nemá začínať vetou:

Máme priveľa obcí.

Máme priveľa okresov.

Máme priveľa krajov.

Máme priveľa ministerstiev.

Máme priveľa úradníkov.

Má sa začať otázkami:

Čo občan potrebuje?

Ktoré služby musia zostať blízko neho?

Ktoré potrebujú vysokú odbornosť?

Ktoré možno spojiť?

Ktoré sú zbytočné?

Čo dokáže obec?

Čo má robiť okres alebo servisné centrum?

Čo má koordinovať región?

Čo musí garantovať štát?

A čo už dokáže bezpečne urobiť technológia?

Keď toto budeme vedieť, možno zistíme, že niektoré úrady naozaj nepotrebujeme.

Možno zistíme, že niektoré okresy treba spojiť.

Možno zistíme, že niektoré inštitúcie majú duplicitné úlohy.

A možno zistíme aj to, že niekde naopak kapacita chýba.

Potom však nebudeme rušiť preto, aby sme mohli povedať, že sme reformovali.

Budeme meniť preto, aby systém fungoval lepšie.

A to je zásadný rozdiel.

Reforma sa nemeria počtom zrušených tabúľ

Dobrú reformu verejnej správy by sme nemali po štyroch rokoch hodnotiť otázkou:

Koľko úradov sme zrušili?

Ale otázkami:

Čaká občan kratšie?

Musí menej cestovať?

Nosí menej potvrdení?

Vie, čo sa deje s jeho žiadosťou?

Má malá obec lepšiu odbornú pomoc?

Je menej chýb?

Stojí služba spoločnosť menej?

Je rozhodovanie transparentnejšie?

Má poctivý úradník lepšie podmienky?

A verí človek štátu o trochu viac než pred reformou?

Ak áno, reformovali sme.

Ak sme iba zrušili niekoľko úradov, prekreslili mapu a urobili nové tabuľky na dverách, možno sme urobili iba ďalšiu reorganizáciu.

Slovensko už reorganizácií zažilo dosť.

Tentoraz by sme mohli skúsiť niečo náročnejšie.

Najprv si povedať, aký štát chceme mať pre človeka.

A až potom počítať jeho úrady.

V ďalšom článku sa pozrieme práve na malé obce.

Pretože možno existuje cesta, pri ktorej obec nemusíme zrušiť, aby sme ju urobili profesionálnejšou.

A možno starosta malej dediny naozaj nemusí byť zároveň právnikom, ekonómom, obstarávačom, stavbárom, projektovým manažérom a krízovým odborníkom.

Možno je problém úplne inde.