Spoločenské reformy

Predstavme si mladého schopného človeka.

Má dobré vzdelanie.

Vie pracovať s technológiami.

Ovláda cudzie jazyky.

Dokáže sa rozhodovať.

Vie komunikovať s ľuďmi.

Je spoľahlivý.

Má ambície niečo dokázať.

A teraz mu položíme jednoduchú otázku:

Prečo by mal ísť pracovať na úrad?

Nie preto, že inde neuspel.

Nie preto, že potrebuje pokojné miesto do dôchodku.

Nie preto, že pozná správneho človeka.

Ale preto, že verejná služba je pre schopného človeka profesionálne zaujímavou, dôstojnou a rešpektovanou prácou.

Ak na túto otázku nevieme presvedčivo odpovedať, máme problém.

Pretože môžeme prekresliť okresy, zmeniť kraje, zjednodušiť zákony a kúpiť najmodernejšie informačné systémy.

Nakoniec však vždy príde chvíľa, keď medzi zákonom a občanom stojí človek.

Úradník.

A od jeho odbornosti, charakteru a schopnosti rozhodovať môže závisieť viac, než si uvedomujeme.

Úradník nie je iba človek za priehradkou

Slovo úradník nemá na Slovensku práve najlepší zvuk.

Používa sa takmer ako nadávka.

Byrokrat.

Papierovač.

Človek, ktorý komplikuje život.

Niekedy si verejná správa takúto povesť vytvorila sama.

Každý z nás zrejme zažil úradníka, ktorý namiesto pomoci ukázal na ďalšie dvere.

Človeka, ktorý poznal predpis, ale zabudol na zmysel služby.

Ale bolo by nebezpečné z toho vyvodiť, že problémom verejnej správy sú jednoducho úradníci.

Bez nich totiž štát neexistuje.

Práve oni premieňajú zákon na každodennú realitu.

Podpisujú rozhodnutia.

Vysvetľujú pravidlá.

Spravujú verejný majetok.

Pracujú s osobnými údajmi.

Rozhodujú o povoleniach.

Riešia sociálne situácie.

Komunikujú s obcami a podnikateľmi.

A niekedy musia povedať aj nepríjemné „nie“, pretože zákon inú odpoveď neumožňuje.

Úradník teda nemá byť ani pánom občana, ani jeho osobným sluhom.

Má byť služobníkom zákona a verejného záujmu.

Od kvalitného človeka chceme veľa

Pozrime sa, čo vlastne od dobrého úradníka očakávame.

Má poznať zákony.

Má sledovať ich zmeny.

Má rozumieť metodikám.

Má vedieť pracovať s informačnými systémami.

Má sa správať slušne aj k nahnevanému občanovi.

Má odolávať politickému tlaku.

Nemá podľahnúť známostiam.

Má chrániť osobné údaje.

Má rozhodovať v lehote.

Má správne odôvodniť rozhodnutie.

Má niesť zodpovednosť za chybu.

A pri tom všetkom by mal zostať pokojný, profesionálny a ľudský.

To nie sú malé nároky.

Tak prečo sa potom niekedy správame, akoby verejná správa mala byť miestom, kam stačí posadiť kohokoľvek?

Verejná služba nesmie byť odmenou za lojalitu

Jeden z najväčších problémov štátu vzniká vtedy, keď sa odborné miesto začne považovať za politickú korisť.

Vymení sa vedenie.

Prídu noví ľudia.

Odborník, ktorý tam pracoval desať rokov, zrazu nie je dosť „náš“.

Nahradí ho človek s lepším politickým kontaktom.

Takto štát nestráca iba jedného zamestnanca.

Stráca pamäť.

Skúsenosť.

Poznanie chýb.

Kontakty.

Odbornosť, ktorú nemožno kúpiť trojdňovým školením.

Politická moc má prirodzene právo určovať politický smer.

Ale odborná chrbtica štátu musí prežiť zmenu vlády.

Inak sa každé štyri roky učíme znova to, čo už štát dávno vedel.

Verejná služba nemôže byť odmenou za lojalitu. Má byť zverením zodpovednosti človeku, ktorý ju vie odborne a čestne niesť.

Titul ešte nerobí odborníka

Na druhej strane ani formálne vzdelanie samo osebe nestačí.

Človek môže mať diplom a byť zlým úradníkom.

A niekto s dlhoročnou praxou môže byť výborným odborníkom aj tam, kde jeho pôvodné vzdelanie presne nezodpovedá názvu funkcie.

Preto potrebuje moderná verejná služba rozumnejší systém.

Vzdelanie.

Prax.

Priebežné vzdelávanie.

Odborné skúšky tam, kde sú potrebné.

Skúsenosť.

Etiku.

A hodnotenie skutočného výkonu.

Nie iba papier, ktorý človek priniesol pred dvadsiatimi rokmi.

Tak ako sa mení medicína, technika alebo účtovníctvo, mení sa aj verejná správa.

Zákony sa vyvíjajú.

Technológie sa menia.

Prichádzajú nové bezpečnostné riziká.

Úradník sa preto nemôže prestať vzdelávať v deň, keď nastúpi do zamestnania.

Schopný človek potrebuje vidieť budúcnosť

Ak mladý odborník nastúpi do verejnej správy a zistí, že jeho kariéra bude o desať rokov vyzerať prakticky rovnako ako dnes, prečo by zostal?

Ak nezáleží na tom, či sa vzdeláva.

Či podáva kvalitný výkon.

Či preberá zložitejšie úlohy.

Či má lepšie výsledky.

Ak rozhoduje iba odpracovaný čas alebo blízkosť k vedeniu, schopní ľudia budú odchádzať.

Verejná služba preto potrebuje kariérny systém.

Nie kariéru ako odmenu za poslušnosť.

Kariéru ako rast odbornosti a zodpovednosti.

Človek musí vidieť, že ak bude dobrý, môže sa posunúť.

Že jeho odbornosť má cenu.

Že štát oňho stojí.

A potom prichádzajú peniaze

O plate úradníkov sa hovorí ťažko.

Vždy sa ozve niekto, kto povie:

Veď sú platení z našich daní.

Áno.

Práve preto by sme mali chcieť, aby za naše dane pracovali kvalitní ľudia.

Ak štát potrebuje právnika, dátového analytika, IT odborníka, stavebného inžiniera alebo kvalitného ekonóma a ponúkne mu polovicu toho, čo môže dostať inde, výsledok je predvídateľný.

Časť schopných ľudí odíde.

Časť nikdy nepríde.

A štát potom síce ušetrí na mzde, ale môže oveľa viac stratiť na zlých rozhodnutiach, chybných zmluvách, prieťahoch alebo nekompetentnosti.

Lacný odborník môže byť pre štát veľmi drahý.

Problém je ešte väčší v regiónoch

Vo väčšom meste sa odborník hľadá ľahšie.

V menšom okrese môže byť situácia úplne iná.

Ak úrad potrebuje stavebného odborníka, právnika alebo IT špecialistu a nevie mu ponúknuť konkurencieschopné podmienky, miesto zostáva prázdne alebo ho obsadí človek, ktorý by inak nebol prvou voľbou.

Potom sa čudujeme, že kvalita verejnej správy je v rôznych častiach krajiny rozdielna.

Aj preto nemožno odmeňovanie nastaviť úplne slepo.

Ak chce štát udržať odborníka v regióne, kde ich je nedostatok, musí vedieť vytvoriť podmienky, aby tam človek mohol zostať.

Niekedy cez plat.

Niekedy cez odborný príplatok.

Niekedy cez bývanie.

Niekedy cez možnosť kariérneho rastu.

Inak budeme hovoriť o regionálnej rovnosti a zároveň systematicky sťahovať najlepších ľudí do niekoľkých centier.

Poctivý úradník potrebuje aj ochranu

Existuje ešte jedna vec.

Predstavme si úradníka, ktorý dostane telefonát.

„Pozri sa na túto vec.“

„Treba to urýchliť.“

„Veď vieš, koho sa to týka.“

Alebo ešte horšie:

nadriadený od neho očakáva rozhodnutie, o ktorom vie, že je prinajmenšom na hrane zákona.

Čo urobí?

Ak odmietne, bude chránený?

Alebo si pokazí kariéru?

Ak chceme od úradníka charakter, musíme mu dať aj systém, ktorý ho pri charaktere nenechá samého.

Nemôžeme človeku hovoriť:

Buď čestný.

A zároveň mu odkázať:

Ak kvôli tomu prídeš o miesto, je to tvoj problém.

Ochrana poctivého výkonu nie je výsadou úradníka.

Je ochranou občana.

Chrániť poctivých neznamená chrániť všetkých

A tu musí prísť druhá polovica rovnice.

Verejná služba nemôže byť bezpečným prístavom pre nečinnosť.

Nemôže platiť:

raz som sa dostal na úrad, už ma nikto nebude hodnotiť.

Systém musí rozlišovať.

Človek môže urobiť poctivú chybu.

To sa môže stať každému.

Môže mu chýbať skúsenosť.

Možno potrebuje vzdelávanie.

To je iná situácia než opakovaná nedbanlivosť.

A úplne iná než úmyselná svojvôľa, klientelizmus alebo korupcia.

Ak všetko hodíme do jedného vreca, vytvoríme dve nespravodlivosti naraz.

Poctivý pracovník sa bude báť každej chyby.

A zlý pracovník sa bude schovávať za systém.

Dobrá verejná správa musí vedieť rozdiel.

Poctivú chybu treba opraviť. Neschopnosť riešiť. Svojvôľu zastaviť. Korupciu trestať.

Hodnotiť výkon však neznamená iba počítať spisy

Tu treba byť opatrný.

Predstavme si dvoch úradníkov.

Jeden vybavil sto jednoduchých vecí.

Druhý štyridsať zložitých.

Kto bol výkonnejší?

Číslo samo nestačí.

Dobré hodnotenie musí vidieť aj kvalitu rozhodnutia.

Koľko rozhodnutí bolo zrušených?

Boli dodržané lehoty?

Rozumeli občania poučeniu?

Vznikali opakované chyby?

Ako pracovník zvláda náročné prípady?

Vzdeláva sa?

Dokáže komunikovať?

Inak veľmi ľahko vytvoríme systém, kde sa oplatí vybavovať rýchlo, nie dobre.

A štát začne produkovať veľa rozhodnutí, ktoré potom padajú pri odvolaniach a súdoch.

Úradník a občan nemajú byť nepriatelia

Často sa stretávajú dvaja ľudia, ktorí sa navzájom boja.

Občan si myslí:

Úradník mi bude robiť problémy.

Úradník si myslí:

Občan na mňa bude kričať a ak urobím chybu, nikto ma nepodrží.

Z takéhoto stretnutia dobrá služba nevznikne.

Potrebujeme úplne inú kultúru.

Občan má vedieť, čo môže od úradu požadovať.

Úradník má vedieť, podľa čoho má konať.

Proces má chrániť oboch.

A rešpekt nemá vzniknúť zo strachu pred pečiatkou.

Má vzniknúť zo skúsenosti, že na druhej strane sedí profesionál.

Verejná služba potrebuje znovu získať dôstojnosť

Možno sme sa príliš dlho naučili rozdeľovať ľudí vo verejnej správe iba na dve skupiny.

Na „byrokratov“, ktorých treba prepustiť.

A na aparát, ktorý treba za každú cenu brániť.

Ani jedno nie je správne.

Slovensko potrebuje menej zbytočnej administratívy.

Možno aj menej niektorých pracovných miest.

Ale zároveň potrebuje viac odbornosti tam, kde sa skutočne rozhoduje o právach, peniazoch, majetku a službách.

Reforma preto nemá byť vojnou proti úradníkom.

Má byť vojnou proti zbytočnej práci, neodbornosti, klientelizmu a svojvôli.

To je zásadný rozdiel.

A vráťme sa k otázke zo začiatku

Prečo by teda schopný človek išiel pracovať na úrad?

Pretože tam môže robiť prácu, ktorá má zmysel.

Pretože môže chrániť zákonnosť.

Pomôcť človeku.

Zlepšiť obec alebo región.

Spravovať veci, ktoré patria nám všetkým.

Ale aby to tak bolo, štát musí urobiť svoju časť práce.

Musí ponúknuť profesionálne prostredie.

Jasné pravidlá.

Vzdelávanie.

Kariéru.

Primeranú mzdu.

Ochranu pred svojvôľou.

A zároveň skutočnú zodpovednosť za výkon.

Potom sa možno časom zmení aj jedna veta, ktorú dnes počujeme pomerne často:

„On skončil na úrade.“

Na inú:

„On pracuje vo verejnej službe.“

A medzi týmito dvoma vetami je možno väčší rozdiel, než sa zdá.

Pretože štát, ktorý si nedokáže vážiť svojich schopných a poctivých ľudí, nemôže dlho očakávať kvalitnú službu občanovi.

V ďalšom článku sa pozrieme na citlivú otázku, ktorá s tým bezprostredne súvisí.

Korupciu.

Ale trochu inak, než sme zvyknutí.

Pretože možno najúčinnejším protikorupčným opatrením nie je iba vyšší trest.

Možno je ním systém, v ktorom sa jednoducho oveľa horšie niečo schová.