Spoločenské reformy

V predchádzajúcich článkoch som sa venoval prieťahom, tichu cechov, nepredvídateľnosti rozhodovania aj rozporom v zákonoch. Všetky tieto javy majú spoločného menovateľa, o ktorom sa hovorí prekvapivo málo: štát za kvalitu práva prakticky nenesie zodpovednosť.

Zodpovednosť sa prenáša.
Na sudcov, prokurátorov, úradníkov.
Na „aplikačnú prax“.

Lenže aplikovať sa dá len to, čo je kvalitne vytvorené.

Aplikácia ako alibi

V odbornej diskusii sa často stretávame s formuláciami typu:

• „zlyhala aplikačná prax“,
• „problém je vo výklade“,
• „súd mal rozhodnúť inak“.

Tieto tvrdenia môžu byť v jednotlivých prípadoch pravdivé. No ak sa opakujú systematicky, prestávajú byť opisom reality a stávajú sa alibistickým jazykom systému.

Ak je zákon:

• nejasný,
• vnútorne rozporný,
• alebo odtrhnutý od reality,

potom nie je fér očakávať, že jeho aplikácia bude konzistentná a spravodlivá.

Kvalita zákona nie je technický detail

Kvalita práva nie je právnický luxus. Je to základná podmienka fungovania štátu. Zákon, ktorý je nejednoznačný alebo v praxi neaplikovateľný, nevytvára poriadok – vytvára tlak.

Tlak na:

• sudcu, ktorý musí „uhádnuť správny výklad“,
• advokáta, ktorý nemôže klientovi dať istú odpoveď,
• a občana, ktorý nevie, čo vlastne platí.

Štát, ktorý produkuje nekvalitné právo, zároveň prenáša riziko svojich chýb na jednotlivcov.

Otázka, ktorú si musíme položiť

Ak má byť právny štát funkčný, je namieste položiť si zásadnú otázku:

Kto dnes nesie zodpovednosť za to, že zákon je jasný, vnútorne súladný a použiteľný v praxi?

Ak odpoveď znie „nikto konkrétny“, potom problém nie je v aplikácii, ale v riadení legislatívneho procesu.

Konkrétny návrh riešenia

Ak má dôjsť k skutočnej zmene, je potrebné zaviesť reálnu zodpovednosť štátu za kvalitu práva. Nie formálnu, ale merateľnú a vyvoditeľnú.

Jedným z možných riešení je zavedenie povinného hodnotenia:

• zrozumiteľnosti zákona,
• jeho vnútornej konzistencie,
• a jeho praktickej použiteľnosti pred aj po nadobudnutí účinnosti.

Nie ako akademické cvičenie.
Ale ako záväzný proces, ktorého výsledky majú následky.

Zákon, ktorý spôsobuje chaos, nemôže zostať „bez autora“.
Štát sa musí k vlastným normám správať rovnako zodpovedne, ako vyžaduje zodpovednosť od občanov.

Čo by sa zmenilo v praxi

• Tlak by sa presunul z aplikácie na tvorbu.
• Právnici v praxi by prestali hasiť chyby, ktoré nevytvorili.
• A občan by získal istotu, že právo, ktoré má dodržiavať, je premyslené a férové.

Zodpovednosť je základom dôvery.
A bez dôvery právny štát neexistuje.

Pozvanie do odbornej diskusie

Odborná právnická diskusia už dnes upozorňuje na nejasnosti, rozpory a aplikačné problémy. To je dôležité a potrebné. No ak sa diskusia zastaví len pri výklade, problém sa bude opakovať.

Ak má dôjsť k zmene, je čas posunúť diskusiu od interpretácie k zodpovednosti.
Nie proti právnikom.
Ale spolu s nimi.

Pokračovanie série

V ďalšom článku sa vrátim k samotnému jadru spravodlivosti – k pravde v konaní. K otázke, prečo sa v práve stratila materiálna pravda a ako je možné znovu nastaviť dokazovanie tak, aby výsledkom nebola len procedurálna správnosť, ale aj spravodlivý výsledok.