Spoločenské reformy

Jedným z najmenej viditeľných, no najviac deštruktívnych problémov dnešného právneho prostredia je rozporuplnosť zákonov. Stav, keď sa jednotlivé právne normy prekrývajú, navzájom si odporujú alebo dávajú rozdielne odpovede na tú istú situáciu.

V takom prostredí prestáva právo plniť svoju základnú funkciu: dávať istotu.

Chaos nevzniká zo zlého úmyslu

Legislatívny chaos zvyčajne nevzniká zo zámeru. Vzniká postupne – novelami „na mieru“, rýchlymi zásahmi, reakciami na krízy a tlakom okamžite riešiť konkrétny problém bez pohľadu na celok.

Každý zásah môže byť myslený dobre.
No ak sa nerobí systematicky, výsledkom je spleť pravidiel, v ktorej sa stráca orientácia.

A tam, kde sa stráca orientácia, vzniká priestor pre rozdielny výklad, prieťahy a alibizmus.

Keď sa právo mení na výkladový zápas

Ak sa dva zákony alebo dve ich časti dostanú do rozporu, prestáva byť rozhodovanie vecou práva a stáva sa vecou interpretácie. Sudca, prokurátor či úradník potom nestojí pred otázkou, čo je správne, ale ktorý výklad zvoliť.

V takomto systéme:

• rovnaké prípady môžu skončiť rozdielne,
• zodpovednosť sa presúva na jednotlivca,
• a systém sa tvári, že „pravidlá sú dané“, hoci v skutočnosti si odporujú.

To nie je zlyhanie ľudí.
To je zlyhanie architektúry práva.

Dôsledky pre spoločnosť

Rozporuplná legislatíva má tri vážne dopady:

1. Právna neistota – občan nevie predvídať dôsledky svojho konania.
2. Ekonomické straty – neistota brzdí investície, zvyšuje náklady a predlžuje spory.
3. Psychologický tlak – ľudia v systéme sa učia chrániť sa opatrnosťou namiesto rozhodovania.

Štát tak postupne prichádza o dôveru – nie veľkým zlyhaním, ale tisíckami malých nejasností.

Otázka, ktorú si musíme položiť

Ak má byť právo zrozumiteľné a spravodlivé, je namieste položiť si jednoduchú otázku:

Má dnes štát mechanizmus, ktorý systematicky vyhľadáva rozpory v zákonoch a núti ich odstrániť?

Ak odpoveď znie „nie“, potom legislatívny chaos nie je výnimkou, ale prirodzeným dôsledkom.

Konkrétny návrh riešenia

Ak chceme právny poriadok ozdraviť, potrebujeme trvalý a povinný mechanizmus kontroly rozporov v legislatíve. Nie jednorazové komisie a nie ad-hoc novely, ale nepretržitú diagnostiku právneho systému.

Takýto mechanizmus by:

• systematicky vyhľadával rozpory medzi zákonmi,
• upozorňoval na ich praktické dôsledky,
• a vytváral záväzné podklady na ich odstránenie.

Nie ako politický nástroj.
Ale ako technická hygiena práva.

Rovnako ako má štát kontrolné mechanizmy v oblasti bezpečnosti či financií, musí mať aj kontrolu vnútornej konzistencie právneho poriadku.

Čo by sa zmenilo v praxi

• Zákony by sa prestali „biť“ medzi sebou.
• Rozhodovanie by sa opäť opieralo o jasné a zrozumiteľné pravidlá.
• A zodpovednosť by sa vrátila tam, kam patrí – na systém, nie len na jednotlivca.

Právo by sa prestalo opravovať až vtedy, keď spôsobí škodu.
Začalo by sa udržiavať preventívne.

Pokračovanie série

V ďalšom článku sa pozriem na to, prečo sa kvalita zákonov stala druhoradou a akú zodpovednosť má štát za to, že prijíma normy, ktoré sú vnútorne rozporné alebo neaplikovateľné v praxi.

Zároveň sa dotknem otázky, ako má vyzerať moderná starostlivosť o právny poriadok, aby sa z práva opäť stala opora, nie zdroj neistoty.