Spoločenské reformy

V predchádzajúcich článkoch som sa venoval prieťahom, tichu cechov, nepredvídateľnosti rozhodovania, rozporom v zákonoch aj zodpovednosti štátu za kvalitu práva. Všetky tieto javy však spája ešte jeden, hlbší problém, o ktorom sa hovorí prekvapivo málo: z práva sa postupne vytratila materiálna pravda.

Nie náhodou.
A nie bez následkov.

Materiálna pravda nie je sentiment

Materiálna pravda nie je morálna fráza ani filozofický ideál. V práve znamená jednoduchú vec: zistenie skutočného stavu veci – teda čo sa naozaj stalo, kto konal, ako konal a s akým následkom.

Je to základ spravodlivosti.
Bez nej sa právo mení na procedurálnu hru.

Postupne sme si však zvykli, že:

• rozhodnutie je „správne“, ak je procesne čisté,
• nie nevyhnutne vtedy, ak je pravdivé,
• a že pravda sa nahrádza formálnym splnením pravidiel.

Keď forma porazí obsah

V systéme, kde má prednosť procedúra pred realitou, sa spravodlivosť začína lámať. Dôkazy sa hodnotia nie podľa toho, čo vypovedajú o skutku, ale podľa toho, či zapadajú do procesnej konštrukcie.

Výsledkom je stav, ktorý právnici dobre poznajú:

• pravda môže „prehrať“ na formalite,
• skutok sa stratí v spore o dôkaz,
• a výsledok je síce zákonný, ale nespravodlivý.

V tomto bode sa ukazuje hlboký rozpor dnešného právneho myslenia. Právo sa naučilo udržiavať rovnováhu medzi procedúrami, výnimkami a výkladmi, no čoraz častejšie pritom stráca kontakt s realitou skutku.

Ako som to kedysi stručne pomenoval:
Právo musí prestať tancovať na lane procedúr a musí začať opäť chodiť po zemi pravdy.

Nie preto, aby sa oslabil právny štát, ale aby sa mu vrátil zmysel.

Odborná diskusia pozná symptómy

Aj odborná právnická diskusia opakovane upozorňuje na problémy dokazovania, hodnotenia dôkazov či rozdielnej praxe súdov. Tieto texty presne pomenúvajú symptómy: nejednotnosť, formalizmus, procesné pasce.

Menej často sa však kladie otázka, prečo sa tieto javy stali normou.

Odpoveď je nepríjemná, ale nevyhnutná:
systém sa naučil chrániť postup, nie pravdu.

Otázka, ktorej sa nedá vyhnúť

Ak má byť spravodlivosť viac než len správne vyplnený formulár, musíme si položiť zásadnú otázku:

Je dnešné dokazovanie nastavené tak, aby viedlo k pravde, alebo len k procesne obhájiteľnému výsledku?

Ak je cieľom len to druhé, potom sa nemôžeme čudovať strate dôvery verejnosti.

Konkrétny smer riešenia

Ak má dôjsť k ozdraveniu, je nevyhnutné znovu ukotviť materiálnu pravdu ako základ dokazovania. To neznamená návrat k svojvôli ani oslabenie právnych záruk. Znamená to zmenu priority.

Dokazovanie musí byť:

• orientované na zistenie reality,
• nie na prekonanie procesného protivníka,
• a dôkazy musia byť hodnotené vo vzájomných súvislostiach, nie izolovane.

Takýto posun si vyžaduje nielen zmenu myslenia, ale aj jasné pravidlá, ktoré budú chrániť sudcu, prokurátora aj obvineného pred formalizmom, ktorý zabíja pravdu.

Čo by sa zmenilo v praxi

• Rozhodnutia by sa viac opierali o skutkový stav, nie o technické chyby.
• Právo by prestalo pôsobiť ako hra pre zasvätených.
• A spravodlivosť by sa znovu priblížila tomu, čo od nej ľudia očakávajú: pravdivému a zrozumiteľnému výsledku.

Materiálna pravda nie je hrozbou právneho štátu.
Je jeho predpokladom.

Pokračovanie série

V ďalšom článku sa budem venovať tomu, ako má byť dokazovanie nastavené systémovo, aby bolo možné pravdu nielen hľadať, ale aj obhájiť – bez strachu, bez alibizmu a bez závislosti od osobných interpretácií.