Spoločenské reformy

Poznámka autora

Séria článkov o budúcnosti odborového hnutia bude pokračovať. Dovoľujem si však do nej zaradiť krátke spoločenské intermezzo, ktoré sa na prvý pohľad môže zdať vzdialené od tém práce, zamestnancov a odborov.

V skutočnosti sa ich však dotýka veľmi úzko.

Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa čoraz viac odmeňuje schopnosť upútať pozornosť, zatiaľ čo skutočná práca – tá, ktorá niečo vyrába, opravuje, učí, lieči, chráni alebo udržiava spoločnosť v chode – zostáva často prehliadaná a nedocenená. Aj preto považujem za dôležité na chvíľu sa zastaviť pri otázke, kam odteká náš osobný i spoločný čas a kto z jeho straty získava.

Po tomto článku bude odborárska séria pokračovať ďalšou plánovanou časťou.

---

Nedávno som sa na sociálnej sieti rozprával s človekom, ktorý si vytvoril osobitý spôsob zárobku. Na anonymných profiloch zverejňuje múdre výroky starých filozofov, duchovných učiteľov a známych osobností.

Citát, vhodný obrázok, niekoľko slov – a potom už nastúpi algoritmus.

Príspevky sa šíria, pribúdajú pozretia, reakcie a zdieľania. Pozornosť ľudí sa postupne premieňa na peniaze. Keď jeden profil stratí dosah alebo sa jednoducho „opotrebúva“, založí sa ďalší. A potom ďalší.

Popritom má tento človek aj svoj skutočný profil. Na ňom zverejňuje fotografie z dovoleniek a pochváli sa, že pracuje najviac dve hodiny denne.

Samotné to, že niekto pracuje krátko, ešte nemusí byť problémom. Človek môže za dve hodiny vytvoriť hudbu, napísať hodnotný text, navrhnúť užitočné riešenie alebo pomôcť iným spôsobom, ktorý má skutočný spoločenský prínos.

Rozhodujúce teda nie je iba to, koľko času človek pracuje.

Rozhodujúce je, čo počas tohto času vytvára.

Múdrosť ako surovina

Myšlienky starých filozofov vznikali často počas celého života. Boli výsledkom skúseností, pochybností, hľadania a mnohých rokov premýšľania.

V digitálnom priestore sa však takáto myšlienka môže veľmi rýchlo zmeniť na jednoduchú návnadu.

Vytrhne sa z pôvodného kontextu, umiestni na obrázok západu slnka a pošle do priestoru, kde sa jej úspech nemeria hĺbkou ani pravdivosťou, ale počtom reakcií.

Filozof do nej vložil život.

Čitateľ jej venuje čas.

Platforma získa pozornosť.

A prevádzkovateľ profilu si z tohto toku odoberie svoj podiel.

Samozrejme, pripomínať múdre výroky nie je samo osebe nič zlé. Dobrý citát môže človeka zastaviť, povzbudiť alebo priviesť k hlbšiemu premýšľaniu.

Rozdiel je však v úmysle.

Iné je sprostredkovať myšlienku, pretože ju považujeme za dôležitú, a iné je použiť ju iba ako nástroj na získavanie pozretí.

Iné je pozvať človeka k premýšľaniu a iné je naučiť sa, ktoré slová ho udržia pri obrazovke o niekoľko sekúnd dlhšie.

Najvzácnejšia surovina

Priemyselné spoločnosti bojovali o uhlie, ropu, oceľ, pôdu a pracovnú silu. Digitálna spoločnosť objavila ešte vzácnejšiu surovinu.

Ľudskú pozornosť.

Pozornosť nie je iba chvíľa, počas ktorej sa na niečo pozeráme. Je to časť nášho života. Je to priestor, v ktorom sa môžeme niečo naučiť, niečo vytvoriť, niekomu pomôcť, premýšľať, milovať, odpočívať alebo jednoducho byť.

Kto ovláda našu pozornosť, ovláda časť nášho času.

A kto ovláda náš čas, získava aj časť nášho života.

Novodobý zlodej času nám preto nevezme hodinky ani peňaženku. Urobí niečo oveľa nenápadnejšie.

Presvedčí nás, aby sme mu svoj čas odovzdali dobrovoľne.

Jedna minúta sa nezdá byť veľa. Ani päť či desať minút. Ak sa však podobný obsah predloží státisícom alebo miliónom ľudí, z malých kúskov života vznikajú celé roky ľudského času.

Času, počas ktorého sa mohlo niečo vytvoriť.

Času, počas ktorého sa mohli rodičia rozprávať s deťmi.

Času, počas ktorého sa človek mohol naučiť remeslo, prečítať knihu, venovať sa svojmu zdraviu alebo jednoducho pokojne premýšľať.

Namiesto toho prechádza prstom po obrazovke.

Jeden citát. Jedno video. Jedna hádka. Jedna senzácia. Ďalší citát. Ďalší konflikt. Ďalší prísľub jednoduchého šťastia.

Obsah sa mení.

Mechanizmus zostáva.

Keď sa pozornosť odmeňuje viac než práca

Za každým pohodlným životom stále stojí svet skutočnej práce.

Niekto vypestoval potraviny.

Niekto vyrobil elektrinu.

Niekto opravil cestu.

Niekto odviezol odpad.

Niekto sa staral o chorého človeka.

Niekto učil deti.

Niekto v noci dohliadal na bezpečnosť alebo udržiaval zariadenia, bez ktorých by sa digitálny svet zastavil.

Spoločnosť môže mať tisíce motivačných profilov, komentátorov a internetových celebrít.

Nemôže však existovať bez pekárov, vodičov, zdravotných sestier, remeselníkov, technikov, učiteľov a ľudí, ktorí každé ráno nastúpia do práce, ktorá možno neprináša milióny pozretí, ale prináša spoločnosti skutočný osoh.

To neznamená, že digitálna práca nemá hodnotu. Aj na internete vzniká umenie, hudba, vzdelávanie, kvalitná žurnalistika, odborné poznanie, dobrý humor a ľudská blízkosť.

Hranica preto nevedie medzi fyzickou a digitálnou prácou.

Vedie medzi tvorbou hodnoty a využívaním pozornosti bez primeraného prínosu.

Rozhodujúca otázka znie:

Pridáva táto činnosť svetu hodnotu, alebo iba odčerpáva pozornosť z hodnôt vytvorených inými?

Nákaza napodobňovania

Keď ľudia vidia, že niekto zarába zverejňovaním cudzích citátov, jednoduchých videí alebo vyvolávaním konfliktov, prirodzene sa objaví túžba napodobniť ho.

Prečo by mal jeden človek skoro vstávať, dochádzať do práce, niesť zodpovednosť a večer sa vracať unavený, keď iný zverejní niekoľko príspevkov a odíde na dovolenku?

Je to pochopiteľná otázka.

Ak sa však príliš veľa ľudí rozhodne žiť z upútavania pozornosti a príliš málo z vytvárania skutočných hodnôt, spoločnosť sa začne podobať hostine, pri ktorej pribúdajú hostia, ale ubúdajú tí, ktorí varia.

Každý chce byť videný.

Čoraz menej ľudí chce niesť zodpovednosť.

Každý chce hovoriť.

Čoraz menej ľudí chce počúvať.

Každý chce byť značkou.

No spoločnosť nemožno postaviť iba zo značiek.

Takto sa postupne mení aj predstava o úspechu. Úspešným už nemusí byť ten, kto niečo ovláda, vytvoril alebo komu ľudia dôverujú. Úspešným sa stáva ten, koho je vidieť.

Viditeľnosť sa zamieňa s hodnotou.

Dosah s významom.

Popularita s múdrosťou.

A počet sledovateľov s ľudskou veľkosťou.

Zrýchlený sociálny čas

Dôsledkom nie je iba strata jednotlivých hodín. Mení sa samotné tempo spoločnosti.

Sociálny čas sa zrýchľuje.

To, čo bolo včera nové, je dnes staré. To, čo bolo ráno dôležité, je večer zabudnuté. Jazyk, móda, konflikty aj spoločenské vzory sa menia tak rýchlo, že medzi ľuďmi vznikajú čoraz väčšie vzdialenosti.

Niekedy už ani desaťročný vekový rozdiel neznamená iba inú hudbu alebo iné spomienky. Znamená odlišný slovník, iné zdroje informácií, iné autority a iný spôsob vnímania sveta.

Spoločnosť prestáva žiť v spoločnom informačnom priestore.

Rozpadá sa na ostrovy.

Jeden človek žije vo svete politického rozhorčenia.

Druhý vo svete celebrít.

Tretí vo svete duchovných citátov.

Štvrtý vo svete katastrofických predpovedí.

Piaty vo svete krátkych videí, v ktorých sa každých niekoľko sekúnd musí niečo stať.

Títo ľudia sa môžu stretnúť pri jednom stole, no každý z nich prichádza z iného algoritmického vesmíru.

Potom sa čudujeme, že si nerozumejú.

Nemajú iba rozdielne názory. Majú rozdielne rytmy, rozdielne zdroje pozornosti a rozdielne obrazy reality.

Spoločnosť sa neatomizuje preto, že by ľudia nemali možnosť komunikovať. Nikdy v dejinách nemali toľko komunikačných možností ako dnes.

Atomizuje sa aj preto, že spoločný priestor komunikácie sa rozpadol.

Každému sa zobrazuje niečo iné.

Každého niečo iné rozčuľuje.

Každého niečo iné drží pri obrazovke.

Čas celej civilizácie

Nejde teda iba o súkromný čas jednotlivca.

Ide aj o spoločný čas civilizácie.

Každá spoločnosť má obmedzené množstvo ľudskej energie, tvorivosti, sústredenia a dôvery. Môže ich použiť na vzdelávanie, vedu, medziľudské vzťahy, kultúru, starostlivosť o slabších a riešenie skutočných problémov.

Môže ich však aj rozptýliť v nekonečnom prúde obsahu, ktorý nevznikol preto, aby spoločnosti niečo dal, ale preto, aby z nej niečo získal.

Pozornosť.

Emóciu.

Reakciu.

Kliknutie.

Čas.

V tomto širšom zmysle môžeme hovoriť o zlodejoch času. Nie o zlodejoch v právnom zmysle. Nikto nás nenúti pozerať sa a nikto nám násilím neberie telefón z ruky.

Ide o niečo oveľa rafinovanejšie.

Človek je presvedčený, že sa rozhodol sám. Často si však neuvedomuje, ako dôkladne je jeho pozornosť usmerňovaná prostredím, ktoré pozná jeho slabosti, návyky a citlivé miesta.

Nie je vinný iba jednotlivec

Bolo by jednoduché ukázať prstom na človeka, ktorý prevádzkuje viacero profilov s citátmi.

On je však iba jednou súčasťou väčšieho systému.

Platforma potrebuje pozornosť.

Inzerent potrebuje zákazníka.

Tvorca potrebuje dosah.

Používateľ potrebuje stále nový podnet.

A celý mechanizmus sa rozbieha ako koleso, z ktorého je čoraz ťažšie vystúpiť.

Preto riešením nemôže byť iba morálne odsúdenie jednotlivcov. Potrebujeme znovu premýšľať o tom, čo považujeme za prácu, hodnotu, úspech a spoločenský prínos.

Potrebujeme sa pýtať, či ekonomika, ktorá odmeňuje schopnosť zaujať viac než schopnosť pomôcť, nemieri proti vlastným základom.

A či spoločnosť, ktorá platí viac za rozptýlenie než za starostlivosť, môže zostať dlhodobo zdravá.

Naučiť sa chrániť svoj čas

Naučili sme sa chrániť peniaze, majetok, heslá a osobné údaje.

Nenaučili sme sa však dostatočne chrániť svoj čas.

Pritom práve čas je to jediné, čo nemožno vrátiť.

Peniaze sa dajú znova zarobiť.

Stratená vec sa dá nahradiť.

Dom sa dá opraviť.

Ale hodina života, ktorú sme venovali niečomu prázdnemu, sa už nikdy nevráti.

Obrana času nemusí znamenať odchod zo sociálnych sietí ani odmietnutie technológií. Znamená predovšetkým obnovu vedomého rozhodovania.

Možno si stačí položiť jednoduchú otázku:

Čo vo mne tento obsah zanechá, keď ho prestanem sledovať?

Poznanie?

Pokoj?

Inšpiráciu?

Pochopenie?

Chuť niečo vytvoriť?

Alebo iba potrebu pozrieť sa na ďalší príspevok?

To je možno najpresnejšia hranica medzi obsahom, ktorý človeka obohacuje, a obsahom, ktorý ho iba spotrebúva.

Na záver

Zlodeji času nechodia v maskách.

Často sa na nás usmievajú z obrazoviek.

Ponúkajú nám múdrosť bez premýšľania, úspech bez práce, blízkosť bez vzťahu, pobúrenie bez zodpovednosti a zábavu bez konca.

Neberú nám čas naraz.

Berieme si ho sami – po sekundách, minútach a hodinách – často bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Možno raz pochopíme, že najväčšou chudobou človeka nie je mať málo peňazí, ale zistiť, že priveľa svojho času venoval veciam, ktoré si ho nezaslúžili.

Civilizácia nemá nekonečný čas.

Ani človek ho nemá.

Preto by sme si mali dávať pozor nielen na tých, ktorí nám chcú vziať majetok, slobodu či dôstojnosť.

Mali by sme sa naučiť rozpoznávať aj všetko, čo nás potichu oberá o život tým, že nám po malých častiach berie jeho najvzácnejšiu súčasť.

Náš čas.

– Echo of the Balance –