V predchádzajúcej sérii článkov o odboroch sme sa napokon dostali k jednej jednoduchej otázke: komu vlastne má inštitúcia slúžiť?
Ak odbory prestanú slúžiť pracujúcemu človeku a začnú žiť najmä vlastným aparátom, funkciami, vnútornými vzťahmi a politickými zápasmi, postupne strácajú dôvod, pre ktorý vznikli.
Táto otázka sa však netýka iba odborov.
Možno je načase položiť ju oveľa väčšej inštitúcii.
Štátu.
Presnejšie verejnej správe.
Načo je človeku štát, ak pri stretnutí s ním príliš často cíti, že on má slúžiť systému, namiesto toho, aby systém slúžil jemu?
Nie je to otázka proti štátu. Práve naopak.
Je to otázka človeka, ktorý chce, aby štát fungoval.
Štát sa nám neukazuje najmä v parlamente
Keď sa povie štát, predstavíme si vládu, parlament, prezidenta, ministerstvá, politické strany alebo veľké rozhodnutia.
Lenže väčšina ľudí stretáva štát úplne inde.
Na úrade.
Pri stavebnom konaní.
Pri vybavovaní dokladov.
Pri sociálnej pomoci.
Pri dedičstve, podnikaní, daniach, škole, pozemku, povolení, doprave alebo v chvíli, keď rodina potrebuje pomoc.
A práve tam vzniká skutočný obraz štátu.
Človeka príliš nezaujíma, ako pekne je nakreslená organizačná schéma ministerstva. Zaujíma ho, či vie vybaviť svoju vec.
Či dostane zrozumiteľnú odpoveď.
Či vie, čo od neho úrad chce.
Či bude jeho žiadosť vybavená v rozumnom čase.
Či rovnaké pravidlo platí aj pre človeka bez známostí.
A či sa pri tom nebude cítiť ako niekto, kto štát obťažuje tým, že od neho žiada službu, na ktorú má právo.
Štát sa občanovi neukazuje najprv vo veľkých prejavoch politikov. Ukazuje sa v tom, ako s ním zaobchádza prvý úrad, na ktorý sa obráti.
Možno sme si zvykli na niečo, na čo si zvyknúť nemáme
Slovensko už zažilo veľa reforiem.
Menili sa úrady. Kompetencie. Názvy inštitúcií. Zákony. Kraje. Okresy. Informačné systémy.
A predsa človek často stále nevie, kam má ísť.
Jeden úrad ho pošle na druhý.
Druhý ho pošle späť.
Niekde potrebuje papier od štátu, ktorý má štát dávno vo vlastnom registri.
Inokedy vyplní údaje, ktoré už niekoľkokrát poskytol.
Niektoré rozhodnutia prídu rýchlo. Iné sa vlečú celé mesiace.
Nie preto, že by každý úradník bol zlý.
Práve toto je dôležité povedať.
Veľká časť úradníkov sama pracuje v systéme, ktorý je komplikovaný, často novelizovaný, personálne poddimenzovaný a metodicky nejasný. Aj poctivý človek môže v zlom systéme pôsobiť ako súčasť problému.
Preto reforma verejnej správy nemôže byť honbou na úradníkov.
Ale nemôže byť ani obhajobou systému len preto, že sme si naň zvykli.
Reforma nie je otázka, koľko úradov zrušíme
Keď politici začnú hovoriť o reforme štátu, veľmi rýchlo sa objavia jednoduché heslá.
Treba zoštíhliť štát.
Zrušiť úrady.
Znížiť počet úradníkov.
Zrušiť malé obce.
Znížiť počet okresov.
Znížiť počet krajov.
Možno sa niekde naozaj ukáže, že niektorá štruktúra je zbytočná. Možno sa ukáže, že niektoré činnosti je rozumnejšie spojiť.
Ale tým by reforma nemala začínať.
Menší štát totiž nemusí byť automaticky lepší štát.
Ak zrušíme pracovisko a občan bude musieť cestovať o päťdesiat kilometrov ďalej, štát síce ušetrí na budove, ale čas a náklady presunie na človeka.
Ak znížime počet zamestnancov bez zjednodušenia procesov, výsledkom nebude efektívnejší štát, ale dlhšie rady.
Ak všetko presunieme na internet bez toho, aby sme mysleli na seniora alebo človeka, ktorý digitálne služby nezvláda, nevytvoríme moderný štát.
Vytvoríme nové zatvorené dvere.
Preto sa treba najprv pýtať úplne inak.
Čo má verejná správa robiť?
Ktorú službu má človeku poskytnúť?
Kde ju má poskytovať?
Kto ju dokáže zabezpečiť odborne?
Koľko má stáť?
Ako má občan vedieť, čo sa s jeho vecou deje?
A kto ponesie zodpovednosť, keď systém nefunguje?
Až potom má zmysel kresliť novú mapu verejnej správy.
Reforma štátu nemá začínať škrtaním mapy. Má začínať pochopením života, ktorý sa na tej mape odohráva.
Malá obec nemusí byť zlou obcou
Typickým príkladom je diskusia o malých obciach.
Slovensko ich má veľa.
A áno, mnohé z nich nedokážu samostatne udržať právnika, ekonóma, odborníka na verejné obstarávanie, projektového manažéra, stavebného odborníka, sociálneho pracovníka a ďalších ľudí, ktorých moderná verejná správa potrebuje.
Ale znamená to automaticky, že treba obce rušiť?
Nemusí.
Obec nie je iba kancelária starostu.
Je to miesto identity.
Domov.
Názov, ktorý človek nosí v sebe.
Cintorín, kde ležia jeho rodičia. Škola, do ktorej chodil. Kostol, kultúrny dom, miestne ihrisko, les, potok, susedia, história.
Možno teda nie je správnou otázkou, či obec zrušiť.
Možno sa treba opýtať, či musí každá malá obec sama vykonávať všetky odborné činnosti, ktoré dnes od nej systém očakáva.
A tu sa už dostávame k úplne inému typu reformného premýšľania.
Zachovať to, čo má ľudský a miestny zmysel.
A spájať to, čo je rozumnejšie vykonávať spoločne.
Nie rušiť domov.
Posilniť službu.
Aj okres môže mať zmysel. Ale musí vedieť prečo existuje
Podobne je to s okresmi.
Jedni ich chcú rušiť.
Iní ich chcú zachovať.
Lenže samotná existencia okresu nič nerieši.
Podstatná otázka je: načo má okres občanovi slúžiť?
Ak je iba ďalším poschodím administratívy, možno ho nepotrebujeme.
Ak sa však stane miestom, kde občan, podnikateľ alebo malá obec nájdu odbornú pomoc, dostupnú verejnú službu a podporu pri zložitejších veciach, jeho význam môže byť veľmi veľký.
Rovnako kraj.
Rovnako ministerstvo.
Každá úroveň verejnej správy musí vedieť odpovedať na otázku:
Prečo som tu?
Nie z hľadiska organizácie.
Z hľadiska človeka.
A tu sa začína skutočná reforma
Možno najväčšou chybou mnohých reforiem bolo, že začali pri inštitúcii.
Čo s ministerstvom.
Čo s okresom.
Čo s krajom.
Čo s obcou.
Čo s úradníkom.
Skúsme tentoraz začať pri človeku.
Človek potrebuje vybaviť svoju životnú situáciu.
A verejná správa sa má usporiadať tak, aby to dokázala zabezpečiť zákonne, odborne, dôstojne, dostupne a bez zbytočného blúdenia medzi jednotlivými časťami štátu.
To neznamená slabý štát.
Práve naopak.
Silný štát nemusí človeka neustále upozorňovať, že je silný.
Pozná svoju úlohu.
Má jasné pravidlá.
Chráni poctivého úradníka.
Vie postihnúť svojvôľu.
Dokáže rozlíšiť chybu od úmyslu.
Vie, čo patrí obci, čo regiónu a čo centru.
A občan pri ňom nemusí poznať vnútorné potrubie systému, aby dostal službu.
Taký štát nemusí byť ani veľký, ani malý.
Musí byť dobre usporiadaný.
Od odborov k štátu vedie tá istá otázka
Pri odboroch sme dospeli k záveru, že ak majú prežiť, musia sa vrátiť k človeku.
Možno je to širšia spoločenská zásada.
Inštitúcie totiž postupne strácajú zmysel vždy vtedy, keď začnú viac chrániť samy seba než dôvod, pre ktorý vznikli.
Platí to o odboroch.
Platí to o politických stranách.
Platí to o nemocniciach, školách a mnohých ďalších verejných systémoch.
A platí to aj o verejnej správe.
Preto sa v nasledujúcich článkoch skúsime pozrieť na štát trochu inak.
Nie cez politické heslá.
Nie cez súťaž, kto zruší viac úradov.
Nie cez predstavu, že všetko zachráni nový informačný systém.
Ale zdola.
Od človeka, obce, mesta a regiónu.
Budeme sa pýtať, ktoré veci majú zostať blízko človeku, ktoré treba odborne spájať, načo majú slúžiť okresy, akú úlohu majú mať kraje, čo majú robiť ministerstvá, ako má vyzerať digitalizácia, ktorá nevyradí staršieho človeka, a ako vytvoriť systém, v ktorom transparentnosť nebude nepriateľom poctivého úradníka, ale jeho ochranou.
Možno potom zistíme, že reforma verejnej správy nie je predovšetkým otázkou toho, čo zo štátu odstrániť.
Je otázkou toho, ako štátu vrátiť zmysel služby.
Pretože človek nemá celý život chodiť po štáte a zisťovať, ktoré dvere sú tie správne.
Dobrý štát by mal vedieť, ako otvoriť tie správne dvere človeku.
Celá debata | RSS tejto debaty