Spoločenské reformy

Keď sa dnes hovorí o stave spravodlivosti, pojem „prieťahy“ sa skloňuje takmer automaticky. Vnímajú sa ako zlyhanie jednotlivcov, ako nedisciplinovanosť, lenivosť či neochota konať. Tento pohľad je však príliš jednoduchý – a práve preto aj nepravdivý.

Prieťahy nie sú len chybou.
Veľmi často sú signálom.

Signálom, že systém je nastavený tak, že rozhodnúť je riskantnejšie než čakať. Že zodpovednosť je rozmazaná, kontrola nejasná a dôsledky nepredvídateľné. V takom prostredí sa z prieťahov stáva obranná stratégia.

Nie preto, že by ľudia nechceli pracovať.
Ale preto, že systém ich učí, že opatrnosť je bezpečnejšia než rozhodnosť.

Keď sa vina nedá pomenovať

Jedným zo zásadných problémov dnešného stavu je, že prieťahy sa posudzujú plošne. Bez rozlíšenia, či ide o zlyhanie jednotlivca, alebo o dôsledok zle nastavených procesov, personálneho poddimenzovania či legislatívneho chaosu.

Ak sa osobná vina nedá jasne oddeliť od systémovej chyby, vzniká kolektívna zodpovednosť bez konkrétneho nositeľa. A tam, kde niet nositeľa zodpovednosti, niet ani skutočnej nápravy.

Systém sa potom točí v kruhu:

• verejnosť cíti nespravodlivosť,
• profesionáli cítia tlak,
• a prieťahy sa ďalej prehlbujú.

Ľudský rozmer prieťahov

Za každým prieťahom sa pritom neskrýva len číslo v štatistike. Skrýva sa za ním konkrétny človek, ktorý čaká. Občan, ktorý roky nevie, na čom je. Rodina, ktorej život zostal „pozastavený“. Podnikateľ, ktorý nevie plánovať, lebo rozhodnutie stále neprichádza.

Z pohľadu systému ide o spis.
Z pohľadu človeka ide o čas života, ktorý sa nedá vrátiť.

Práve preto prieťahy nepoškodzujú len dôveru v spravodlivosť, ale postupne rozkladajú aj dôveru v štát ako taký. Nie hlasno, nie revolučne, ale ticho – každodennou skúsenosťou bezmocnosti.

Otázka, ktorú si treba položiť inak

Namiesto otázky „kto zlyhal?“ by sme sa mali pýtať:

Je možné v dnešnom systéme objektívne rozlíšiť, či je prieťah výsledkom osobného zlyhania, alebo dôsledkom systémovej chyby?

Ak odpoveď znie „nie“, potom akékoľvek trestanie len prehlbuje strach a opatrnosť. A tým aj samotné prieťahy.

Konkrétny návrh riešenia

Ak má dôjsť k ozdraveniu, je potrebné vytvoriť mechanizmus, ktorý umožní jasné a objektívne rozlíšenie medzi osobným pochybením a zlyhaním systému.

Jedným z možných riešení je zavedenie merateľných a transparentných ukazovateľov prieťahov, ktoré by:

• pracovali s časovými normami,
• zohľadňovali reálne podmienky pracoviska,
• a dokázali oddeliť individuálne zdržanie od systémového preťaženia.

Takýto mechanizmus by nemal slúžiť ako nástroj trestu, ale ako diagnostický nástroj. Ako spôsob, ako pomenovať problém bez obviňovania a kde je možné prijímať nápravné opatrenia bez vytvárania atmosféry strachu.

Až keď je diagnóza presná, má zmysel hovoriť o zodpovednosti.

Dopady, ktoré sa nedajú ignorovať

Dlhodobé prieťahy majú aj menej viditeľné, no o to vážnejšie dôsledky. Ekonomické – v podobe nepredvídateľnosti, brzdenia investícií a rastu nákladov. Sociálne – v podobe frustrácie, rezignácie a pocitu, že spravodlivosť je nedosiahnuteľná. A napokon aj bezpečnostné – pretože spoločnosť, ktorá neverí v právo, je náchylnejšia hľadať riešenia mimo neho.

Ak má byť štát stabilný, musí byť jeho spravodlivosť časovo zrozumiteľná. Nie dokonalá, ale predvídateľná. Nie rýchla za každú cenu, ale férová a čitateľná.

Čo by sa zmenilo v praxi

• Profesionáli by sa prestali skrývať za prieťahy, pretože by vedeli, že systém vie rozlíšiť ich úmysel od vlastných zlyhaní.
• Verejnosť by získala zrozumiteľné vysvetlenie, prečo niektoré veci trvajú dlhšie – a prečo iné nie.
• A štát by konečne získal nástroj na riadenie spravodlivosti, nie len na jej dodatočnú kritiku.

Prieťahy by prestali byť tabu.
Stali by sa informáciou.

Pokračovanie diskusie

V ďalšom článku sa pozriem na ďalší dôsledok súčasného nastavenia – kolektívnu vinu a ticho cechov, ktoré vznikajú tam, kde systém nedokáže jasne pomenovať individuálnu zodpovednosť.

Aj tu sa pokúsim predstaviť konkrétny návrh riešenia, ktorý by umožnil, aby mlčanie prestalo byť stratégiou prežitia a otvorenosť sa nestala osobným rizikom.