Spoločenské reformy

Odbory môžu byť silné iba vtedy, keď im člen dôveruje.

Nie vtedy, keď majú veľkú centrálu.
Nie vtedy, keď majú dlhú históriu.
Nie vtedy, keď ich predstavitelia sedia pri rokovacích stoloch.
Nie vtedy, keď sa občas objavia v médiách.

Odbory sú skutočne silné vtedy, keď obyčajný člen cíti, že jeho členstvo má zmysel.

Keď vie, kam má zavolať.
Keď vie, kto mu poradí.
Keď vie, čo sa deje s jeho členským príspevkom.
Keď vie, kto rozhoduje o majetku.
Keď vie, že funkcia v odboroch nie je výsada, ale služba.
Keď vie, že ak príde problém, nezostane sám.

Ak toto člen nevie, potom sa členské postupne mení z príspevku solidarity na tichú daň aparátu.

A práve tu sa začína vážna otázka obnovy odborového hnutia na Slovensku.

Člen má právo vedieť

Každý pracujúci človek, ktorý platí členské, dáva odborom viac než peniaze. Dáva im časť svojej dôvery.

Táto dôvera nie je maličkosť. Vzniká z práce človeka, z jeho mzdy, z jeho každodennej námahy. Členské nie je anonymný poplatok. Je to príspevok človeka, ktorý verí, že ak sa raz ocitne v pracovnom probléme, nebude naň sám.

Preto má člen právo vedieť, čo sa s jeho členským deje.

Koľko z neho ide na právnu pomoc?
Koľko na sociálnu pomoc?
Koľko na vzdelávanie?
Koľko na rekreáciu a regeneráciu?
Koľko na štrajkovú pripravenosť?
Koľko na administratívu?
Koľko na odmeny funkcionárov?
Koľko zostáva na pracovisku?
Koľko odchádza na vyššie štruktúry?

To nie sú nepriateľské otázky.

To sú normálne otázky člena, ktorý nechce byť iba platiacim divákom.

„Členské nie je daň za mlčanie, ale príspevok do ochranného domu, v ktorom má člen právo vidieť každú rozsvietenú miestnosť.“

Ak odbory na tieto otázky odpovedajú otvorene, posilňuje ich to. Ak sa týmto otázkam vyhýbajú, oslabujú samy seba.

Lebo dôvera nevzniká z hesiel.

Dôvera vzniká z viditeľnej služby.

Členské má byť návratná služba, nie neviditeľná platba

Keď človek platí členské, prirodzene očakáva, že v rozhodujúcej chvíli dostane pomoc.

Nie všeobecné uistenie.
Nie odkaz na internet.
Nie formálne odporúčanie, aby si našiel advokáta.
Nie zdvihnuté plecia.

Ale konkrétnu službu.

Prvotnú právnu konzultáciu.
Kontrolu výpovede.
Pomoc pri nevyplatenej mzde.
Pomoc pri šikane.
Pomoc pri bossingu a mobbingu.
Pomoc pri pracovnom úraze.
Pomoc pri porušení bezpečnosti práce.
Pomoc pri nátlaku na podpis dohody.
Pomoc pri komunikácii so zamestnávateľom.
Pomoc pri podnete na inšpektorát práce.

Ak odbory toto členovi nevedia poskytnúť, potom sa treba pýtať, čo vlastne člen za svoje členské dostáva.

Lebo odbory nemajú byť len rokovací mechanizmus na vrchole. Majú byť každodenná ochranná služba pre človeka v práci.

Člen nepotrebuje odbory až vtedy, keď je veľká štrajková pohotovosť. Potrebuje ich aj v malých, tichých, osobných chvíľach, keď sedí doma s papierom v ruke a nevie, či podpisom nestratí práva, prácu alebo dôstojnosť.

Práve tam sa ukazuje, či odbory ešte žijú.

Člen nemá byť iba číslo v evidencii

Veľkým problémom každého veľkého systému je, že človek sa v ňom môže stratiť.

Môže sa z neho stať číslo v evidencii.
Položka v tabuľke.
Príspevok v rozpočte.
Hlas pri voľbách.
Štatistika členskej základne.

Lenže odbory vznikli preto, aby chránili človeka, nie štatistiku.

Ak sa člen nevie dostať k informáciám, ak nevie, kto o čom rozhodol, ak nevidí rozpočet, ak nepozná majetok, ak nevie podať podnet, ak nevie odvolať funkcionára, ak nemá možnosť zrozumiteľne kontrolovať svoje odbory, potom odborová demokracia zostáva iba formou.

A forma bez života nestačí.

Odbory majú byť školou demokracie pracujúcich. To znamená, že člen má mať právo vedieť, pýtať sa, kontrolovať, navrhovať, voliť, odvolávať a rozumieť.

Nie raz za niekoľko rokov.

Ale pravidelne, jednoducho a zrozumiteľne.

Moderné odbory by preto mali mať členský informačný účet alebo aspoň jeho praktickú obdobu. Člen by mal vidieť svoje členské, služby, ktoré môže využiť, základné informácie o hospodárení, kontakty na právnu pomoc, možnosti podania podnetu a správy o tom, ako sa používa majetok a fondy.

Nie každý člen bude čítať stovky strán dokumentov.

Ale každý člen má mať možnosť zistiť, čo sa deje s jeho dôverou.

Majetok bez svetla vytvára nedôveru

Ešte citlivejšou témou než členské je odborový majetok.

Treba ju povedať pokojne a presne.

Nie je správne bez dôkazov tvrdiť, že všetok odborový majetok bol rozkradnutý. Také tvrdenie by bolo nepresné, nespravodlivé a ľahko napadnuteľné.

Ale rovnako nie je správne tváriť sa, že členovia sa nemajú čo pýtať.

Ak odborový majetok vznikal historicky v spojení s prácou, dôverou, rekreáciou, regeneráciou, vzdelávaním a ochranou pracujúcich, potom členovia majú právo vedieť, čo sa s týmto majetkom stalo.

Aký majetok odbory spravujú?
Kde sa nachádza?
Ako vznikol?
Komu slúži?
Prináša výnosy?
Ak áno, kam tieto výnosy idú?
Bol majetok predávaný?
Za akých podmienok?
Je založený?
Je zaťažený úvermi?
Slúži ešte členom?
Alebo sa vzdialil svojmu pôvodnému účelu?

Toto nie je útok.

Toto je majetková pravda.

A majetková pravda nie je vyvlastnenie. Nie je pomsta. Nie je triedny boj. Nie je návrat do minulosti.

Je to jednoduché svetlo.

Ak je všetko v poriadku, svetlo nikomu neublíži.
Ak niečo v poriadku nie je, členovia majú právo to vedieť.

„Majetok, ktorý vznikol z dôvery pracujúcich, nemá žiť v tieni rozhodnutí, ktorým pracujúci nerozumejú.“

Toto je druhá veta, ktorú by mal pochopiť každý, kto spravuje odborový majetok.

Odborový majetok má slúžiť, nie mlčať

Odborový majetok nemá byť iba položka v účtovníctve. Nemá byť iba budova, pozemok, zariadenie alebo účet.

Má byť nástroj služby.

Ak odbory vlastnia alebo spravujú majetok, mal by sa člen prirodzene pýtať: ako tento majetok pomáha pracujúcim?

Pomáha právnej ochrane?
Pomáha rekreácii?
Pomáha regenerácii?
Pomáha deťom členov?
Pomáha vzdelávaniu?
Pomáha ľuďom po pracovnom úraze?
Pomáha tým, ktorí sa ocitli v núdzi?
Pomáha členom v regiónoch?
Pomáha osamelému zamestnancovi, ktorý sa bojí ozvať?

Ak majetok neslúži, treba sa pýtať prečo.

Nie krikom.

Ale dôsledne.

Preto by moderná odborová reforma mala obsahovať majetkovú správu pre členov. Nie suchý účtovný dokument, ktorému rozumie len úzky okruh ľudí. Ale zrozumiteľnú správu, ktorú pochopí bežný člen.

Člen nepotrebuje účtovnícky labyrint.

Potrebuje vedieť, či majetok ešte slúži jeho ochrane, jeho rodine, jeho dôstojnosti a jeho budúcnosti.

Odbory majú chrániť celého človeka

Členské by sa nemalo vracať k členovi iba cez kolektívne vyjednávanie. To je dôležité, ale nestačí.

Pracujúci človek nie je iba mzda.

Je to človek, ktorý sa unaví.
Ktorý ochorie.
Ktorý má rodinu.
Ktorý môže vyhorieť.
Ktorý môže byť šikanovaný.
Ktorý môže prísť o prácu.
Ktorý môže zostať bez peňazí.
Ktorý môže mať strach.
Ktorý môže potrebovať pomoc skôr, než sa jeho problém zmení na súdny spor.

Preto má veľký zmysel Fond obnovy pracujúceho človeka.

Taký fond by mal premieňať členské príspevky, výnosy z majetku a solidaritu na konkrétnu pomoc členom.

Na právnu pomoc.
Na krízovú pomoc.
Na regeneráciu.
Na rekreačné a ozdravné pobyty.
Na psychologickú podporu.
Na pomoc pri šikane.
Na vzdelávanie.
Na detské tábory.
Na pomoc pri pracovnom úraze.
Na pomoc pri strate práce.
Na prevenciu vyhorenia.

Takéto odbory by človek necítil ako vzdialený aparát.

Cítil by ich ako dom.

Transparentnosť nie je oslabenie odborov

Niektorí môžu povedať, že takéto požiadavky odbory oslabia.

Opak je pravdou.

Transparentnosť oslabuje len tých, ktorí potrebujú tmu. Poctivých posilňuje.

Ak odborový funkcionár slúži členom, nemá sa čoho báť.
Ak odborový zväz používa členské v prospech ľudí, môže to ukázať.
Ak majetok slúži svojmu účelu, svetlo mu neuškodí.
Ak sú odmeny primerané, členovia to pochopia.
Ak rozhodnutia dávajú zmysel, dajú sa vysvetliť.

Problém vzniká až tam, kde sa nedá vysvetliť, čo by malo byť vysvetlené.

Preto transparentnosť nie je útok na odbory.

Je to cesta, ako ich zachrániť pred stratou dôvery.

Lebo ak dôvera odíde, nezachráni ju ani história, ani funkcie, ani rokovacie miesta, ani tlačové vyhlásenia.

Dôvera sa vracia iba jedným spôsobom:

člen vidí, že odbory mu skutočne slúžia.

Záver: člen nemá platiť za ticho

Slovensko potrebuje odbory, ktoré sa neboja vlastných členov.

Odbory, ktoré vedia povedať, čo robia s členským.
Odbory, ktoré ukážu majetok.
Odbory, ktoré vysvetlia rozhodnutia.
Odbory, ktoré funkciu chápu ako službu.
Odbory, ktoré chránia človeka skôr, než sa zlomí.
Odbory, ktoré nevidia člena iba pri platbe, ale aj pri bolesti, neistote a strachu.

Členské nemá byť tichá daň aparátu.

Má byť príspevok do ochranného domu pracujúceho človeka.

Ak taký dom existuje, člen doň vstúpi s dôverou.

Ak neexistuje, treba ho znovu postaviť.

Nie proti poctivým odborárom.
Nie proti slobode združovania.
Nie proti pluralite.
Nie proti odborom ako takým.

Ale proti strate ich zmyslu.

Lebo odbory, ktoré sa vzdialia členovi, sa môžu ešte dlho tváriť ako odbory.

Ale ich dom už bude prázdny.

A Slovensko dnes nepotrebuje prázdny dom práce.

Potrebuje odbory, v ktorých pracujúci človek znovu pocíti:

Nie som sám.
Moje členské má zmysel.
Moja práca má dôstojnosť.