Predstavte si, že podáte trestné oznámenie. Priložíte dokumenty, opíšete skutok, čakáte, že systém začne konať. O niekoľko týždňov príde rozhodnutie o odmietnutí. Bez pojednávania. Bez vysvetlenia, prečo niektoré dôkazy neboli preverované a iné boli prijaté ako hotový fakt.
Keď sa človek opýta, prečo k prevereniu nedošlo, často dostane strohú odpoveď: postup bol lege artis. A keď sa pýta ďalej, či tým pádom vyšetrovateľ zároveň rozhodol o výklade zákona aj o skutkovom závere, vyvstáva oprávnená otázka: ak je to tak, na čo potom potrebujeme sudcov?
V právnom štáte by malo byť samozrejmé, že rozhodnutie vzniká až po preverení dôkazov. Napriek tomu sa čoraz častejšie stretávame so stavom, keď sa vec uzavrie skôr, než sa vôbec začne skutočné dokazovanie. Nie pre nedostatok dôkazov, ale pre nastavenie systému, v ktorom chýba jasná väzba medzi dôkazným bremenom, váhou dôkazov a zodpovednosťou za skutkový záver.
„Ak sa rozhodnutie urobí skôr, než sa vážia dôkazy, spravodlivosť už nemá šancu.“
alebo
„Systém, ktorý nevyžaduje unesenie dôkazného bremena, nevyrába spravodlivosť, ale rozhodnutia.“
Tento stav nevznikol zo dňa na deň a nevytvoril ho jeden človek ani jedna inštitúcia. Je výsledkom dlhodobého mlčania odbornej obce, ktorá sa postupne naučila považovať za normálne to, čo malo zostať výnimkou.
Desaťtisíce vecí, ktoré sa za posledné desaťročia skončili bez súdneho preskúmania, nevypovedajú o zlyhaní jednotlivcov, ale o kolektívnom zlyhaní profesionálneho svedomia systému.
Práve tu sa láme dôvera ľudí v právo – nie na paragrafoch, ale na zmysle rozhodnutia. Človek totiž dokáže prijať aj nepriaznivý výsledok, ak vidí, že systém hľadal pravdu. Nedokáže však prijať stav, v ktorom má pocit, že pravda bola nahradená procesnou istotou.
„Keď systém nevie, čo hľadá, vždy niečo nájde – ale málokedy pravdu.“
Ak sa dôkazné bremeno v praxi rozplynie, ak sa váha dôkazov nikdy explicitne nevyhodnotí a ak sa rozhodnutie uzavrie v prípravnom konaní bez súdnej kontroly, potom nejde o zlyhanie zákona. Ide o zlyhanie kultúry výkonu práva.
Zodpovednosť za tento stav nemožno presunúť len na „systém“ ako abstrakciu. Systém tvoria profesionáli, ktorí sa mu prispôsobili, naučili sa v ňom fungovať a postupne prestali klásť otázky. Nie zo zlého úmyslu, ale z únavy, z tlaku na výkon a z obavy vybočiť z toho, čo sa považuje za štandard.
Ak má mať reforma justície zmysel, musí sa dotknúť práve tohto bodu. Nie personálnymi čistkami, nie spätnými zúčtovaniami, ale obnovou zodpovednosti za pravdu. Od prvého úkonu v prípravnom konaní až po konečné rozhodnutie súdu.
To znamená jasne pomenovať:
- kto nesie dôkazné bremeno,
- ktoré dôkazy majú rozhodujúcu váhu,
- a prečo sa na ich základe robí skutkový záver.
Bez tohto rámca bude aj ten najlepšie napísaný zákon len ďalšou normou, ktorá sa dá obísť mlčaním.
„Právo sa nedegraduje porušovaním zákonov, ale ich pohodlným výkladom bez zodpovednosti.“
Ak odborná obec neprijme túto sebareflexiu, urobí to za ňu verejnosť – spôsobom, ktorý už nebude pokojný ani odborný. A to by bola škoda nielen pre právnikov, ale pre celý štát.
V ďalšom článku sa budem venovať konkrétnym typovým situáciám z praxe, v ktorých sa tento mechanizmus prejavuje najčastejšie – a tomu, ako by ich bolo možné riešiť bez narušenia právnej istoty, ale s obnovením dôvery v spravodlivosť.


Motkáme sa v kruhu motkáme? Budiž jasně... ...
Celá debata | RSS tejto debaty