Spoločenské reformy

Keď sa ľudia stretávajú s justíciou, najčastejšie nemajú pocit, že by im niekto krivdil úmyselne. Majú však silný pocit, že systém sám nevie, čo hľadá. A ak systém nevie, čo hľadá, spravodlivosť sa mení na sériu formálnych krokov, ktorých výsledok pôsobí náhodne.

Tento pocit nepočúvam od ľudí výnimočne. Počúvam ho roky, od rôznych profesií, v rôznych situáciách – a vždy má rovnaké jadro: „Neviem, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo.“

Práve preto nestačí hovoriť len o tom, kto má aké právomoci. Kľúčovou otázkou je, kto nesie zodpovednosť za pravdu a akým spôsobom ju má preukázať. Tam, kde táto zodpovednosť nie je jasne určená, sa dokazovanie rozpadá ešte skôr, než sa vôbec začne.

„Spravodlivosť zlyháva vtedy, keď nikto nenesie povinnosť presvedčivo dokázať pravdu.“

alebo

„Keď systém nevie, čo hľadá, vždy niečo nájde – ale málokedy pravdu.“

V predchádzajúcich článkoch som sa venoval váham dôkazov aj dôkaznému bremenu. Dnes sa posúvame o krok ďalej – k otázke, ako by mal vyzerať model dokazovania, ktorý tieto princípy spojí do jedného zrozumiteľného a funkčného celku.

Ak systém nevie, čo má dokazovať, kto to má dokazovať a prečo, spravodlivosť sa mení na administratívny proces. Zákony existujú, postupy sú dodržané, no výsledok pôsobí nepresvedčivo. A práve tu sa láme dôvera ľudí v právo – nie na paragrafoch, ale na zmysle rozhodnutia.

„Keď systém nevie, čo hľadá, vždy niečo nájde – ale málokedy pravdu.“

Aby sme nezostali len pri kritike, je potrebné pomenovať konkrétny model dokazovania, ktorý by vedel prepojiť váhy dôkazov, dôkazné bremeno a kontrolu prípravného konania do jedného logického celku.

Základným východiskom takého modelu je jasné určenie nositeľa dôkazného bremena. Ten, kto tvrdí, že sa stal skutok a žiada zásah do práv iného, musí niesť aj zodpovednosť za jeho preukázanie. Nie formálne, ale vecne. To znamená nielen dôkazy predložiť, ale aj vysvetliť ich význam a váhu.

„Dôkazné bremeno nie je povinnosť niečo predložiť, ale povinnosť niečo presvedčivo uniesť.“

Na to nadväzuje druhý pilier modelu: rozlíšenie váh dôkazov. Každé konanie by malo už od začiatku pracovať s tromi základnými kategóriami:

• rozhodujúce dôkazy, ktoré nesú skutkový záver,
• podporné dôkazy, ktoré ho potvrdzujú alebo spresňujú,
• doplnkové dôkazy, ktoré vytvárajú kontext, ale samy osebe nemôžu rozhodnúť.

Bez tohto rozlíšenia sa skutkový záver ľahko „utopí“ v množstve informácií, ktoré síce existujú, ale nemajú jasnú výpovednú hodnotu.

„Ak všetko dokazuje všetko, v skutočnosti nedokazuje nič.“

Tretím, často zanedbávaným prvkom je kontrola prípravného konania. Ak má byť dôkazné bremeno unesené poctivo, musí byť od prvého úkonu zrejmé, že dôkazy sú preverované, nie len formálne zaznamenané. Výpoveď, ktorá nie je konfrontovaná s inými dôkazmi, nemôže niesť rozhodujúcu váhu – a už vôbec by nemala uzatvárať vec skôr, než sa dostane k súdu.

V navrhovanom modeli by preto každé rozhodnutie o odmietnutí alebo zastavení veci muselo výslovne pomenovať, ktoré dôkazy boli považované za rozhodujúce a prečo uniesli dôkazné bremeno. Nie v rozsahu rozsudku, ale v rozsahu zodpovednosti voči verejnosti.

„Kde sa rozhoduje bez vysvetlenia váhy dôkazov, tam sa rozhoduje bez zodpovednosti.“

Takýto model by neznamenal viac byrokracie. Znamenal by viac poriadku v myslení. Uľahčil by prácu orgánom činným v trestnom konaní, posilnil by postavenie súdov a – čo je najdôležitejšie – vrátil by ľuďom pocit, že systém vie, čo robí.

Reforma justície sa nezačne tým, že niečo zrušíme alebo premenujeme. Začne sa tým, že systém naučíme jasne niesť zodpovednosť za pravdu, ktorú tvrdí. A to je zmena, ktorú nemožno dosiahnuť sloganom, ale len poctivým nastavením pravidiel dokazovania.

V ďalšom článku sa budem venovať tomu, ako by takýto model obstál v praxi – na konkrétnych typových situáciách, ktoré dnes v systéme zlyhávajú najčastejšie.