Jedným z najmenej viditeľných, no najviac deštruktívnych problémov dnešného právneho prostredia je rozporuplnosť zákonov. Stav, keď sa jednotlivé právne normy prekrývajú, navzájom si odporujú alebo dávajú rozdielne odpovede na tú istú situáciu.
V takom prostredí prestáva právo plniť svoju základnú funkciu: dávať istotu.
Chaos nevzniká zo zlého úmyslu
Legislatívny chaos zvyčajne nevzniká zo zámeru. Vzniká postupne – novelami „na mieru“, rýchlymi zásahmi, reakciami na krízy a tlakom okamžite riešiť konkrétny problém bez pohľadu na celok.
Každý zásah môže byť myslený dobre.
No ak sa nerobí systematicky, výsledkom je spleť pravidiel, v ktorej sa stráca orientácia.
A tam, kde sa stráca orientácia, vzniká priestor pre rozdielny výklad, prieťahy a alibizmus.
Keď sa právo mení na výkladový zápas
Ak sa dva zákony alebo dve ich časti dostanú do rozporu, prestáva byť rozhodovanie vecou práva a stáva sa vecou interpretácie. Sudca, prokurátor či úradník potom nestojí pred otázkou, čo je správne, ale ktorý výklad zvoliť.
V takomto systéme:
- rovnaké prípady môžu skončiť rozdielne,
- zodpovednosť sa presúva na jednotlivca,
- a systém sa tvári, že „pravidlá sú dané“, hoci v skutočnosti si odporujú.
To nie je zlyhanie ľudí.
To je zlyhanie architektúry práva.
Dôsledky pre spoločnosť
Rozporuplná legislatíva má tri vážne dopady:
- Právna neistota – občan nevie predvídať dôsledky svojho konania.
- Ekonomické straty – neistota brzdí investície, zvyšuje náklady a predlžuje spory.
- Psychologický tlak – ľudia v systéme sa učia chrániť sa opatrnosťou namiesto rozhodovania.
Štát tak postupne prichádza o dôveru – nie veľkým zlyhaním, ale tisíckami malých nejasností.
Otázka, ktorú si musíme položiť
Ak má byť právo zrozumiteľné a spravodlivé, je namieste položiť si jednoduchú otázku:
Má dnes štát mechanizmus, ktorý systematicky vyhľadáva rozpory v zákonoch a núti ich odstrániť?
Ak odpoveď znie „nie“, potom legislatívny chaos nie je výnimkou, ale prirodzeným dôsledkom.
Konkrétny návrh riešenia
Ak chceme právny poriadok ozdraviť, potrebujeme trvalý a povinný mechanizmus kontroly rozporov v legislatíve. Nie jednorazové komisie a nie ad-hoc novely, ale nepretržitú diagnostiku právneho systému.
Takýto mechanizmus by:
- systematicky vyhľadával rozpory medzi zákonmi,
- upozorňoval na ich praktické dôsledky,
- a vytváral záväzné podklady na ich odstránenie.
Nie ako politický nástroj.
Ale ako technická hygiena práva.
Rovnako ako má štát kontrolné mechanizmy v oblasti bezpečnosti či financií, musí mať aj kontrolu vnútornej konzistencie právneho poriadku.
Čo by sa zmenilo v praxi
- Zákony by sa prestali „biť“ medzi sebou.
- Rozhodovanie by sa opäť opieralo o jasné a zrozumiteľné pravidlá.
- A zodpovednosť by sa vrátila tam, kam patrí – na systém, nie len na jednotlivca.
Právo by sa prestalo opravovať až vtedy, keď spôsobí škodu.
Začalo by sa udržiavať preventívne.
Pokračovanie série
V ďalšom článku sa pozriem na to, prečo sa kvalita zákonov stala druhoradou a akú zodpovednosť má štát za to, že prijíma normy, ktoré sú vnútorne rozporné alebo neaplikovateľné v praxi.
Zároveň sa dotknem otázky, ako má vyzerať moderná starostlivosť o právny poriadok, aby sa z práva opäť stala opora, nie zdroj neistoty.


...."To nie je zlyhanie ľudí. To je... ...
toto je politika, ktorú vymysleli britskí... ...
Celá debata | RSS tejto debaty