„Najväčším rizikom pre spravodlivosť nie je chyba – ale systém, ktorý sa naučí svoje chyby obhajovať ako postup.“
V predchádzajúcich textoch som pomenoval, že problém spravodlivosti nespočíva iba v jednotlivých zlyhaniach, ale v mechanizme, ktorý postupne rozptyľuje zodpovednosť za dôsledok rozhodnutia. Dnes je čas ukázať konkrétne typové situácie, kde sa tento jav prejavuje najviditeľnejšie.
1. Keď spravodlivosť príde neskoro
Prvým príkladom je neprimeraná dĺžka konania. Občan sa roky domáha svojho práva. Proces prebieha, dôkazy sa vykonávajú, zákonné lehoty sa sledujú. A napokon príde rozhodnutie.
Formálne je všetko v poriadku.
Lenže medzičasom sa zmenili okolnosti, oslabila sa možnosť nápravy, vytratila sa reálna účinnosť rozhodnutia. Spravodlivosť, ktorá prichádza príliš neskoro, už často nerieši problém – iba uzatvára administratívny cyklus.
Systém pritom môže oprávnene povedať, že postupoval zákonne. Otázka však neznie, či postupoval, ale či naplnil svoj účel.
2. Keď rozhodnutie existuje, no jeho výkon nie
Druhým typovým príkladom je situácia, keď súd rozhodne, no výkon rozhodnutia je zdĺhavý alebo prakticky neúčinný.
Papier potvrdzuje právo. Realita sa však nemení.
Medzi právnym uznaním nároku a jeho skutočným naplnením stojí celý rad prekážok. Výsledkom je stav, keď sa vytvára dojem vyriešenej veci, no podstata problému ostáva nedotknutá.
Tam, kde výkon rozhodnutí nie je rýchly a predvídateľný, začína sa oslabovať presvedčenie, že pravidlá platia rovnako pre všetkých.
3. Keď forma prekryje podstatu
Tretím príkladom je formalizmus, ktorý postupne prehluší samotnú podstatu sporu.
Procesné pravidlá sú nevyhnutné. Chránia rovnosť strán a zabezpečujú predvídateľnosť. No ak sa stanú cieľom samy o sebe, začnú prevládať nad tým, čo mali chrániť.
Občan potom nemá pocit, že prehral spor, ale že prehral formu. A systém si zároveň zachová presvedčenie, že postupoval bezchybne.
Všetky tri situácie majú spoločný znak: zodpovednosť za dôsledok rozhodnutia sa rozplynie medzi jednotlivé články systému. Každý krok je obhájiteľný. Výsledok však často nie je uspokojivý.
V diskusii zaznievajú aj názory, že riešením môže byť väčšie zapojenie umelej inteligencie. AI môže byť užitočným pomocníkom. Dokáže zrýchliť spracovanie rozsiahlych spisov, zjednotiť rozhodovaciu prax a minimalizovať technické chyby spôsobené únavou alebo nepozornosťou.
V tom má svoje miesto.
AI však nenesie morálku. Je nástrojom. Hodnoty, podľa ktorých pracuje, vždy určuje človek. Ak je problém v tom, že systém nenesie zodpovednosť za dôsledok svojich rozhodnutí, samotná technológia tento deficit nevyrieši. Môže zvýšiť efektivitu. Nemôže nahradiť zodpovednosť.
Preto nová justično-bezpečnostná reforma by mala stáť na jednoduchom, no zásadnom princípe: systém musí niesť nielen procesnú správnosť, ale aj zodpovednosť za reálny dopad svojich rozhodnutí.
Rýchlosť, modernizácia a technologické nástroje sú dôležité. Bez ukotvenia v tomto princípe však ostanú len zlepšením formy.
Ak má štát získať späť dôveru, musí byť predvídateľný nielen v tom, ako rozhoduje, ale aj v tom, aké dôsledky jeho rozhodnutia prinášajú. Tam, kde sa dôsledok stáva meradlom kvality systému, vzniká priestor pre rovnováhu, stabilitu a prirodzený rozvoj spoločnosti.
V ďalšom texte sa pozrieme na konkrétny mechanizmus, ktorým sa dnes zodpovednosť za dôsledok rozhodnutia rozptyľuje medzi jednotlivé úrovne systému – a ako by mala byť opäť jasne a čitateľne ukotvená.


Mne z toho vychádza, že počítač by to za nich... ...
Lenže sudcovia a prokurátori, či policajti si... ...
Však keď spomenul AI tak vlastne preniesol... ...
..."riešením môže byť väčšie zapojenie... ...
Celá debata | RSS tejto debaty