V predchádzajúcich článkoch som sa venoval tomu, prečo dokazovanie v praxi často nevedie k presvedčivému skutkovému záveru a prečo je rozlišovanie váh dôkazov kľúčové pre spravodlivosť. Dnes sa dostávame k otázke, ktorá s tým úzko súvisí a zároveň sa dotýka samotného jadra právneho štátu: kto nesie dôkazné bremeno.
Dôkazné bremeno nie je technický detail pre právnikov. Je to mravný záväzok moci voči človeku. Ten, kto tvrdí, že sa stal skutok, a ten, kto má moc zasiahnuť do života druhého, má niesť aj povinnosť svoje tvrdenia presvedčivo dokázať.
„Kde štát trestá bez dôkazného bremena, tam sa právo mení na moc.“
V praxi však čoraz častejšie vidíme opak. Dôkazné bremeno sa rozplýva v procese. Namiesto jasnej odpovede na otázku, kto má čo preukázať, sa dokazovanie mení na súbor čiastkových úkonov, v ktorých sa zodpovednosť za pravdu stráca. Výsledkom je stav, keď sa občan musí brániť proti nejasnému podozreniu, nie proti preukázanému skutku.
Tento problém vzniká už v prípravnom konaní. Ak orgán činný v trestnom konaní nepreverí výpoveď podozrivého, vezme ju ako fakt a na jej základe vec odmietne alebo zastaví, dôkazné bremeno sa fakticky presunie z moci na proces. Vec sa k súdu nedostane nie preto, že by neexistovali dôkazy, ale preto, že nebola prevzatá zodpovednosť ich vážiť a preverovať.
„Ak dôkazné bremeno nikto nenesie, pravda sa stáva voliteľnou.“
Ak je tento postup následne potvrdený prokurátorom bez vecného preskúmania, systém sa uzavrie sám do seba. Súd sa k veci nikdy nedostane. Rozhodnutie sa urobí skôr, než vznikne priestor na nezávislé posúdenie dôkazov. V takomto momente už nejde len o procesnú chybu, ale o systémové zlyhanie zodpovednosti.
Prepojenie váh dôkazov s dôkazným bremenom je preto nevyhnutné. Ten, kto nesie dôkazné bremeno, musí zároveň niesť zodpovednosť za váhu dôkazov, ktoré predkladá. Nestačí dôkaz len predložiť. Musí byť jasné, prečo má rozhodujúcu váhu, čím je podporený a aké sú jeho limity.
„Dôkaz, ktorý nenesie váhu, nemôže niesť vinu.“
Zmysluplné riešenie spočíva v tom, aby systém od prvého úkonu jasne rozlišoval:
- kto nesie dôkazné bremeno,
- ktoré dôkazy majú rozhodujúcu váhu,
- a prečo práve ony vedú k skutkovému záveru.
Takéto nastavenie nechráni páchateľa, ale chráni spravodlivosť. Chráni aj čestných vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, pretože im dáva oporu v systéme, nie len v osobnej odvahe.
Ak má štát ambíciu zasahovať do práv a slobôd človeka, musí byť pripravený uniesť dôkazné bremeno až do konca. V opačnom prípade sa z práva stáva administratívna moc a zo spravodlivosti náhoda.
„Spravodlivý štát sa pozná podľa toho, koľko unesie pravdy, nie podľa toho, koľko vie uzavrieť spisov.“
Reforma justície preto nemôže zostať len pri zmene inštitúcií. Musí sa dotknúť logiky dokazovania, vzťahu medzi váhami dôkazov a dôkazným bremenom a zodpovednosti moci voči občanovi. Len vtedy sa dôvera v právo začne vracať – nie zo strachu, ale z pochopenia.
V ďalšom článku sa budem venovať tomu, ako by mal vyzerať praktický model dokazovania, ktorý spojí váhy dôkazov, dôkazné bremeno a kontrolu prípravného konania do jedného funkčného celku.


v priebehu rokovania,ale táto možnosť je... ...
Poďme od všeobecných poučiek k reálnej praxi. ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty