Spoločenské reformy

V diskusiách o stave spravodlivosti sa často hovorí o prieťahoch, o zlyhaniach či o strate dôvery verejnosti. Menej často sa však hovorí o hlbšej príčine tohto stavu – o tom, že sa z právneho systému postupne vytrácal dôraz na materiálnu pravdu a jej objektívne dokazovanie.

Počas rokov samostatnosti sa právny poriadok rozširoval, komplikoval a čoraz viac formalizoval. Pravidlá a procesy začali postupne prevažovať nad hľadaním skutočného stavu vecí. Výsledkom je systém, ktorý je síce procedurálne bohatý, no často slabý v schopnosti dospieť k pravde, a tým aj v schopnosti právo reálne vymáhať.

Tento posun nemá jedného vinníka. Je výsledkom spoločenského vývoja, kompromisov, strachu z minulosti aj snahy o stabilitu. Je to stav, ktorý si spoločnosť vytvorila postupne – a ktorého dôsledky dnes pociťujú občania aj tí, ktorí majú spravodlivosť vykonávať.

Práve v tomto prostredí dnes pôsobia sudcovia, prokurátori a vyšetrovatelia. A práve tu vzniká vnútorný konflikt, o ktorom sa hovorí len zriedka.

Dnešná realita je taká, že mnohí z nich nestoja pred jednoduchou voľbou medzi dobrom a zlom. Stoja pred voľbou medzi odvahou a existenčným rizikom. Medzi rozhodnutím, ktoré považujú za správne, a systémom, ktorý ich zaň môže potrestať – kariérne, psychicky alebo spoločensky.

Nie každý prieťah je lenivosť.
Nie každé mlčanie je súhlas.
Veľká časť z nich je obranný mechanizmus.

Strach ako neviditeľná brzda systému

Systém, v ktorom sa rozhodovanie spája s rizikom a opatrnosť s bezpečím, sa zákonite začne spomaľovať. Prieťahy sa stávajú normou, zodpovednosť sa rozplýva a vina sa kolektivizuje. Človek si postupne zvyká konať nie podľa vlastného svedomia, ale podľa toho, čo je najmenej nebezpečné.

To nie je primárne zlyhanie jednotlivcov.
To je choroba systému.

A chorý systém má jednu zvláštnu vlastnosť: núti slušných ľudí konať proti sebe samým.

Otázka, ktorú si musíme položiť

Ak chceme hovoriť o ozdravení spravodlivosti, nestačí hľadať vinníkov. Musíme si položiť jednoduchú, ale zásadnú otázku:

Má dnes sudca, prokurátor alebo vyšetrovateľ reálnu ochranu, ak sa rozhodne konať čestne aj proti tlaku systému?

Ak je odpoveď „nie“, potom sa nemôžeme čudovať, že systém zamŕza, vyhýba sa rozhodnutiam a stráca dôveru verejnosti.

Prvý konkrétny krok k náprave

Jedným z možných riešení, o ktorom by mala prebehnúť otvorená odborná aj spoločenská diskusia, je vytvorenie nezávislej eticko-odbornej rady. Nie ako ďalšieho trestného alebo kontrolného orgánu, ale ako ochranného štítu pre jednotlivca v systéme.

Nie orgán, ktorý by hodnotil rozsudky či zasahoval do rozhodovania súdov.
Ale priestor, kde sa dá bezpečne pomenovať systémový tlak, rozlíšiť osobné zlyhanie od chyby nastavenia a kde človek nezostane s problémom sám.

Aby bolo jasné, že by nešlo o ďalší vnútorný cechový mechanizmus, takáto rada by nemala byť zložená väčšinovo z príslušníkov kontrolovanej profesie. Jej jadrom by mali byť odborníci na etiku, sociológiu a fungovanie organizácií – teda ľudia, ktorí sa nezaoberajú tým, ako rozhodovať v jednotlivých veciach, ale prečo sa systém ako celok správa tak, ako sa správa.

Zástupcovia samotných profesií by mali mať v takejto rade svoje miesto – nie však ako väčšina, ale ako hlas praxe, ktorý je v rovnováhe s pohľadom spoločnosti.

Aby takýto orgán mohol svoju úlohu plniť zodpovedne a bez rizika zneužitia, jeho členovia by museli spĺňať prísne odborné aj bezpečnostné kritériá. Išlo by o štátom certifikovaných odborníkov, ktorí by prešli bezpečnostnými previerkami na stupeň prísne tajné. Nie preto, aby získali moc, ale preto, aby bolo možné citlivé situácie riešiť dôstojne, odborne a mimo mediálneho či politického tlaku.

Takáto kombinácia odbornosti, etickej autority a bezpečnostnej dôvery by vytvárala priestor, v ktorom sa pravda môže pomenovať bez strachu – a zároveň bez rizika, že bude zneužitá.

Čím reforma nemá byť

Pri úvahách o reforme je dôležité jasne povedať aj to, čím reforma nemá byť. Nemá byť honbou na čarodejnice, spätným vyvodzovaním kolektívnej viny ani sériou lustračných zákonov, ktoré by spätne trestali ľudí za stav, ktorý si spoločnosť vytvorila sama.

Tento systém nevznikol zo dňa na deň a nevytvorili ho len jednotlivci. Ak má dôjsť k ozdraveniu, musí ísť o zmenu parametrov do budúcnosti, nie o revanš voči minulosti.

Skutočná reforma nie je o trestaní. Je o tom, aby sa vytvorili podmienky, v ktorých už nebude potrebné skrývať sa za formu namiesto pravdy a strach namiesto zodpovednosti.

Čo by to prinieslo spoločnosti

Takto nastavený mechanizmus by mohol postupne priniesť viacero pozitívnych efektov:

• menej prieťahov, pretože strach by prestal byť hlavným regulátorom správania,
• vyššiu dôveru verejnosti, keďže systém, ktorý sa dokáže pozrieť na vlastné slabiny, pôsobí dôveryhodne,
• zdravšie pracovné prostredie, v ktorom sa profesionáli nemusia rozhodovať medzi svedomím a prežitím.

A možno to najdôležitejšie – spravodlivosť by sa opäť začala opierať o vnútornú istotu ľudí, nie o ticho a vyčkávanie.

Pozvanie do diskusie

Nejde o hotové riešenie ani o útok na existujúce profesie. Ide o otvorenie priestoru, v ktorom sa prestaneme tváriť, že problém neexistuje, a začneme ho pomenúvať bez strachu.

Diskusia o ochrane integrity rozhodovania nie je útokom na justíciu.
Je to ponuka na jej očistu a záchranu – v prospech občanov aj tých, ktorí v nej pracujú.

V ďalšom článku sa budem venovať jednej z najviditeľnejších, no zároveň najmenej pochopených slabín dnešného systému – prieťahom v konaniach. Pokúsim sa ukázať, prečo prieťahy nie sú len individuálnym zlyhaním, ale často systémovým dôsledkom nesprávne nastavených pravidiel, zodpovednosti a kontroly.

Zároveň predstavím konkrétny návrh riešenia, ktorý umožňuje odlíšiť osobné zlyhanie od systémovej chyby, a tým vytvoriť podmienky, v ktorých sa bude dať problém riešiť bez strachu, bez alibizmu a bez kolektívneho obviňovania. Aj tu pôjde o návrh, ktorý má chrániť ľudí v systéme – a zároveň vrátiť spravodlivosti jej základnú funkciu: byť zrozumiteľná, predvídateľná a vymožiteľná.