„Najdrahšie rozhodnutia nie sú tie nespravodlivé – ale tie, ktorých dôsledok nikto nenesie.“
Predstavme si situáciu, ktorá sa neopakuje raz, ale tisíckrát.
Podnikateľ čaká na rozhodnutie tri, štyri roky. Medzitým drží rezervy, neinvestuje, berie drahší úver, zvyšuje ceny, aby pokryl neistotu. Keď sa spor skončí, možno vyhrá. No ekonomický dopad oneskorenia už nikto nevráti.
Formálne systém fungoval.
Rozhodnutie padlo.
Právny názor bol vyslovený.
Ale otázka znie:
kto niesol dôsledok času?
Nevymožiteľnosť práva nie je len právny problém.
Je to ekonomická premenná.
Ak podnikateľ nevie predvídať, kedy sa domôže práva, započíta neistotu do ceny tovaru alebo služby. Vyššie riziko znamená vyššiu cenu. Vyššia cena znamená vyšší tlak na domácnosti. A vyšší tlak znamená menšiu dôveru v štát.
Nejde len o jednotlivé prípady.
Ide o štruktúrny jav.
Ak sa procesy opakovane naťahujú, ak sa rozhodnutia vracajú pre rovnaké procesné chyby, ak je vykonateľnosť formálna, ekonomika reaguje. Nie politicky. Automaticky.
Každá neistota má svoju cenu.
A tú cenu napokon neplatí sudca, advokát ani úradník. Platí ju občan.
Preto otázka zodpovednosti systému nie je útokom na nezávislosť.
Je otázkou hospodárskej stability.
Hodnotenie právneho názoru musí zostať chránené.
No hodnotenie procesnej efektivity a jej ekonomických dôsledkov je legitímne.
Štát, ktorý nevie spojiť spravodlivosť s ekonomikou, oslabuje sám seba.
Zodpovednosť systému totiž neznamená sankciu. Znamená schopnosť vidieť vlastné náklady.
Ak sa reforma má posunúť o krok ďalej, musí odpovedať aj na otázku:
koľko nás stojí to, že dôsledok rozhodovania nie je čitateľne ukotvený?
V ďalšom texte sa môžeme pozrieť na to, ako by sa dal vytvoriť mechanizmus, ktorý tieto ekonomické dopady mapuje bez zásahu do nezávislosti rozhodovania.


Celá debata | RSS tejto debaty