Spoločenské reformy

Každé súdne rozhodnutie stojí na dôkazoch.
Nie na dojme. Nie na emócii. Nie na verejnej nálade.

Na dôkazoch.

Rozsudok je len záverom procesu. Skutočný základ spravodlivosti sa však tvorí oveľa skôr – v tom, ako sa dôkaz zabezpečí, ako sa vykoná, ako sa hodnotí a ako sa odôvodní jeho význam.

Ak je tento základ nestabilný, nemôže byť stabilné ani rozhodnutie.

Dnes sú pravidlá dokazovania roztrúsené v procesných predpisoch. Sú formulované všeobecne, často rámcovo, s veľkým priestorom na interpretačné rozdiely. To samo osebe nie je chybou – právo potrebuje pružnosť.

Problém nastáva vtedy, keď sa metodika práce s dôkazom začne líšiť nie v detailoch, ale v samotných princípoch. Keď sa mení miera požadovanej presvedčivosti, keď sa odlišne pristupuje k hodnoteniu rovnakých typov dôkazov, keď odôvodnenia strácajú logickú štruktúru alebo konzistentnosť.

Nejde o jednotnosť názorov.
Ide o stabilitu metodiky.

Metodická integrita neznamená, že všetci sudcovia musia rozhodovať rovnako. Znamená, že pracujú s dôkazom podľa jasných, predvídateľných a transparentných pravidiel. Že postup je čitateľný, kontrolovateľný a logicky uzavretý.

Právna istota totiž neznamená predvídateľnosť výsledku.
Znamená predvídateľnosť postupu.

Ústava garantuje každému právo na súdnu ochranu. Toto právo však nie je len právom na rozhodnutie. Je právom na spravodlivý proces. A spravodlivý proces predpokladá, že dôkazy budú hodnotené metodicky konzistentne, logicky presvedčivo a transparentne.

Ak takýto rámec chýba alebo je príliš všeobecný, vzniká prirodzená nerovnováha. Nie medzi sudcami, ale medzi prípadmi. Medzi očakávaním účastníka konania a tým, čo systém reálne poskytne.

Preto sa čoraz častejšie objavuje otázka, či by spravodlivosť nepotrebovala samostatný, systematicky vybudovaný zákon o dôkazoch.

Nie zákon, ktorý by určoval, ako má sudca rozhodnúť.
Ale zákon, ktorý by jasne definoval:

– procesné štandardy práce s dôkazom,
– metodiku jeho hodnotenia,
– štruktúru odôvodnenia,
– a minimálne požiadavky na logickú presvedčivosť záveru.

Takýto zákon by nezasahoval do nezávislosti rozhodovania.
Naopak – vytváral by stabilné prostredie, v ktorom sa nezávislosť môže prejaviť bez podozrenia z nepredvídateľnosti.

„Spravodlivosť nezačína rozsudkom. Začína spôsobom, akým pracujeme s dôkazom.“

Ak je metodika dôkazu pevná, rozhodovanie sa stáva transparentnejším. Ak je transparentnejšie, rastie dôvera. A dôvera je základnou podmienkou legitimity súdnej moci.

Bez stabilnej metodiky dôkazu sa systém dostáva do rizika fragmentácie. Každý prípad sa síce rozhodne, ale celok stráca vnútornú súdržnosť. Rozhodnutia síce existujú, no chýba medzi nimi čitateľná logická línia.

„Ak nemáme stabilnú metodiku dôkazu, nemôžeme očakávať stabilitu rozhodnutia.“

Zákon o dôkazoch by preto nebol revolúciou. Bol by stabilizačným nástrojom. Upevnil by metodickú integritu systému bez toho, aby sa dotkol právnej úvahy sudcu.

Nezávislosť sudcu spočíva v tom, že rozhoduje podľa zákona a svojho presvedčenia.
Stabilita systému spočíva v tom, že zákon vytvára jasné pravidlá, podľa ktorých sa dôkaz spracúva.

A ak má byť metodika pevná, musí byť nielen jasne formulovaná, ale aj technicky chránená pred deformáciami. Pretože dôkaz nie je len právna kategória. Je aj nositeľom informácie, ktorá musí zostať integritná počas celého procesu.

No to je už ďalšia vrstva architektúry.