Spoločenské reformy

V predchádzajúcich textoch sme sa pýtali, kto má niesť zodpovednosť za mapovanie dôsledkov rozhodovacej činnosti súdov. Otázka je však ešte zásadnejšia.

Je mapovanie dôsledkov vôbec vecou dobrovoľného rozhodnutia štátu? Alebo ide o jeho prirodzenú povinnosť?

Nezávislosť sudcu je základným pilierom právneho štátu. Sudca rozhoduje podľa zákona a svojho vnútorného presvedčenia. Táto nezávislosť musí zostať nedotknuteľná.

No štát ako celok nenesie zodpovednosť za jednotlivé právne názory sudcov. Štát nesie zodpovednosť za fungovanie systému.

A fungovanie systému sa nedá posudzovať podľa pocitov, mediálnych titulkov ani podľa jednotlivých kauz. Posudzuje sa podľa dôsledkov.

Ak sa konania vlečú roky, ak prieťahy ničia podniky, rodiny či investície, ak nevymožiteľnosť práva znižuje dôveru v štát – nejde už o názor. Ide o merateľný jav.

Štát je povinný zabezpečiť ochranu práv. Je povinný vytvoriť prostredie právnej istoty. Je povinný zabezpečiť, aby spravodlivosť nebola iba formálna, ale aj efektívna.

Ako však môže plniť túto povinnosť, ak systematicky nemeria dôsledky vlastného systému?

Mapovanie dôsledkov neznamená hodnotenie sudcu. Neznamená určovanie správneho právneho názoru. Neznamená disciplinárny dohľad.

Znamená to len jediné – pozerať sa na systém ako celok a vyhodnocovať, či plní účel, pre ktorý existuje.

Nezávislosť rozhodovania neznamená absenciu spätnej väzby.
Práve naopak. Systém bez spätnej väzby sa stáva nevidiacim.

„Štát, ktorý sa bojí merať dôsledky vlastného fungovania, sa môže ocitnúť v situácii, keď bude niesť ich následky bez toho, aby im rozumel.„

A bez porozumenia dôsledkom nemožno hovoriť o skutočnej zodpovednosti.