Spoločenské reformy

V predchádzajúcich článkoch som sa venoval tomu, prečo dokazovanie v praxi často nevedie k presvedčivému skutkovému záveru. Dnes sa zastavím pri jednej konkrétnej, no zásadnej otázke – prečo je rozlišovanie váhy dôkazov nevyhnutné pre spravodlivé rozhodovanie a aký má tento problém dopad na celý trestný proces.

Väčšina ľudí sa s justíciou stretne len raz alebo dvakrát za život. O to viac očakávajú, že keď už sa pred orgánmi verejnej moci ocitnú, rozhodnutie bude zrozumiteľné, presvedčivé a spravodlivé. Práve tu však vzniká problém, ktorý si spoločnosť často nevie presne pomenovať, hoci ho intuitívne cíti.

Keď sú pre systém všetky dôkazy rovnaké, pre obyčajného človeka sa výsledok konania mení na lotériu.

Ľudia nemajú pocit nespravodlivosti preto, že by vždy prehrali spor. Majú ho vtedy, keď nevedia pochopiť, prečo prehrali. Keď z rozhodnutia nevyplýva, ktorý dôkaz bol rozhodujúci, ktorý len podporoval skutkový záver a ktorý bol pre výsledok nepodstatný, dôvera sa stráca – aj keď bolo rozhodnutie formálne správne.

„Človek prijme aj nepriaznivé rozhodnutie, ak mu rozumie. Neprijme však rozhodnutie, ktoré pôsobí náhodne.“

Problém pritom nie je v tom, že by systém nemal dôkazy. Problém je v tom, že s nimi nevie pracovať ako s celkom. Výpovede, listiny, znalecké posudky či záznamy stoja vedľa seba bez jasného rozlíšenia ich významu. Pre právnika je to procesný štandard. Pre bežného človeka je to nečitateľný svet.

Ak má právo pôsobiť spravodlivo, musí vedieť jasne pomenovať, čo rozhodlo.

„Spravodlivosť sa nezačína verdiktom, ale jeho pochopiteľnosťou.“

Tento problém sa však netýka len rozhodovania súdov. V mnohých prípadoch vzniká oveľa skôr – už v prípravnom konaní. Práve tam sa dnes často láme osud veci bez toho, aby sa vôbec dostala pred nezávislý súd.

V praxi nie je výnimočné, že orgán činný v trestnom konaní prevezme výpoveď podozrivého ako hotový fakt, bez jej dôsledného preverenia v kontexte ostatných dôkazov. Na základe takto „nezváženej“ výpovede sa vec odmietne alebo zastaví. Skutkový záver je tým v podstate prijatý skôr, než sa vôbec začne skutočné dokazovanie.

„Ak sa nepreverená výpoveď stane dôkazom, pravda sa končí skôr, než sa začne.“

V takom momente sa z orgánu prípravného konania stáva faktický sudca, pretože vec ďalej nepustí. Ak je tento postup následne potvrdený prokurátorom, ktorý odmietnutie len odobrí, súd sa k veci nikdy nedostane. Nie preto, že by neexistovali dôkazy, ale preto, že im nebola priznaná váha.

Tento jav nie je ojedinelý. Objavuje sa v individuálnych prípadoch aj v spoločensky exponovaných kauzách, vrátane rozhodnutí, ktoré mali zásadný dopad na majetok štátu. Spoločným menovateľom nie je zlý úmysel jednotlivcov, ale systém, ktorý umožňuje uzavrieť vec bez skutočného váženia dôkazov.

„Ak sa váhy dôkazov nepoužijú v prípravnom konaní, súd už často nemá čo vážiť.“

Preto je nevyhnutné hovoriť o váhach dôkazov naprieč celým systémom, nielen na úrovni súdov. Ak majú chrániť spravodlivosť, musia fungovať už tam, kde sa rozhoduje o tom, či sa vec vôbec dostane pred nezávislé posúdenie.

Váhy dôkazov pritom neznamenajú zložité schémy ani mechanické bodovanie. Znamenajú rozlíšenie ich významu pre skutkový záver. Každý, kto sa pohybuje v práve, vie, že nie každý dôkaz má rovnakú schopnosť niesť pravdu. Problém je, že systém s týmto faktom nepracuje systematicky.

„Spravodlivosť nevzniká z množstva dôkazov, ale z ich správneho rozlíšenia.“

Zmysluplný systém váh dôkazov by rozlišoval rozhodujúce dôkazy, podporné dôkazy a doplnkové dôkazy. Rozhodujúci dôkaz by niesol skutkový záver, podporné by ho potvrdzovali a doplnkové by vytvárali kontext. Bez tohto rozlíšenia sa dokazovanie mení na procesnú opatrnosť namiesto hľadania pravdy.

Zavedenie váh dôkazov by neobmedzilo sudcov ani orgány prípravného konania. Naopak, poskytlo by im oporu, ktorá by chránila rozhodovanie založené na logike a preskúmateľnosti, nie na strachu z procesných následkov.

„Dôvera v právo nevzniká z autority, ale z rozumného vysvetlenia rozhodnutia.“

Ak chceme hovoriť o ozdravení justície, musíme začať tam, kde sa právo dotýka človeka najviac – v okamihu, keď sa rozhoduje o tom, či sa jeho vec vôbec dostane pred súd. Váhy dôkazov nie sú technickým detailom. Sú ochranou spravodlivosti ešte pred tým, než vznikne rozsudok.

V ďalšom článku sa budem venovať tomu, ako sa váhy dôkazov prepájajú s dôkazným bremenom, aby dokazovanie fungovalo ako ucelený systém – od prvého úkonu až po konečné rozhodnutie.

Zhrnutie

Ak systém nerozlišuje váhu dôkazov, rozhodovanie sa mení na náhodu a veľká časť vecí sa nikdy nedostane k súdu. Zavedenie váh dôkazov naprieč celým trestným procesom by posilnilo spravodlivosť, preskúmateľnosť a dôveru verejnosti v právo.