V predchádzajúcom článku som sa venoval tomu, prečo dokazovanie v praxi často zlyháva nie pre nedostatok informácií, ale pre absenciu jasných pravidiel. Dnes je čas urobiť ďalší krok a dotknúť sa jedného z najcitlivejších, no zároveň najmenej uchopených pojmov v právnej praxi – dôkazného bremena.
Dôkazné bremeno je základným pilierom spravodlivého rozhodovania. Určuje, kto, čo a v akej miere musí preukázať, aby mohol systém dospieť k presvedčivému skutkovému záveru. Napriek tomu s ním v praxi často narábame len formálne, ako s procesnou frázou, nie ako s reálnym nástrojom spravodlivosti.
„Ak systém nevie, na kom leží dôkazné bremeno, v skutočnosti ho presúva na náhodu.“
V mnohých konaniach dnes vidíme, že dôkazné bremeno sa rozplýva v procese. Raz sa implicitne presúva z jednej strany na druhú, inokedy sa rozkladá bez jasnej logiky, alebo sa jednoducho „stratí“ v hodnotení dôkazov. Výsledkom je stav, keď účastníci konania ani spätne nevedia presne pomenovať, prečo neuspeli.
To nie je problém jednotlivých sudcov či advokátov. To je dôsledok systému, ktorý nikdy jasne nepomenoval vnútornú architektúru dokazovania.
V odbornej právnickej literatúre sa často stretávame s pojmami ako „unesenie dôkazného bremena“ či „neunesenie dôkazného bremena“. Menej často sa však kladie otázka, čo presne má byť obsahom tohto bremena a podľa akých kritérií má byť posudzované. Bez týchto odpovedí sa dokazovanie mení na formálnu hru so slovami.
„Dôkazné bremeno nie je fráza v rozsudku, ale zodpovednosť systému voči pravde.“
Ďalším problémom je, že dôkazné bremeno sa v praxi často hodnotí bez väzby na váhu jednotlivých dôkazov. Ak všetky dôkazy stoja na jednej úrovni, potom rozhodovanie nevyhnutne smeruje k subjektívnemu pocitu presvedčenia, nie k racionálnemu záveru. To oslabuje predvídateľnosť rozhodnutí a znižuje dôveru verejnosti v právo.
Ak má byť právny štát funkčný, musí byť schopný povedať nielen to, kto má čo dokazovať, ale aj aké dôkazy majú rozhodujúcu váhu a prečo. Bez tohto rozlíšenia zostáva dokazovanie len technickou etapou konania, nie jeho jadrom.
„Tam, kde majú všetky dôkazy rovnakú váhu, nemá spravodlivosť žiadnu.“
Zodpovedne nastavené dôkazné bremeno zároveň chráni všetky strany konania. Chráni účastníkov pred svojvôľou, chráni sudcu pred tlakom a chráni systém pred tým, aby sa rozhodovanie opieralo o obavy z procesných následkov namiesto o skutkový stav.
Ak dnes cítime, že rozhodnutia sú často nepresvedčivé, nie je to preto, že by právo nepoznalo pravdu. Je to preto, že nemá jasne nastavený mechanizmus, ako sa k nej dopracovať.
„Spravodlivosť sa nezačína vynesením rozsudku, ale jasným rozdelením dôkazného bremena.“
Ak má byť justícia vnímaná ako spravodlivá, musí sa prestať spoliehať na neurčité pojmy a začať pracovať s presne definovanými pravidlami dokazovania. To neznamená zviazanie rozhodovania, ale naopak jeho oslobodenie od chaosu.
V ďalšom článku sa budem venovať otázke váh dôkazov – teda tomu, ako rozlíšiť rozhodujúce dôkazy od sprievodných, a ako vytvoriť systém, v ktorom bude skutkový záver výsledkom logickej a preskúmateľnej úvahy, nie procesnej opatrnosti.
Zhrnutie
Bez jasne definovaného dôkazného bremena sa dokazovanie rozpadá a rozhodovanie stráca presvedčivosť. Právny štát potrebuje pravidlá, ktoré určia nielen to, kto má čo dokazovať, ale aj prečo a s akou váhou.


Stále sa točíme v kruhu! Ak si tu... ...
Celá debata | RSS tejto debaty