V predchádzajúcom texte som sa dotkol rozdielu medzi hľadaním pravdy a technickou kontrolou. Dnes je čas urobiť ďalší krok a pozrieť sa priamo na miesto, kde sa v praxi láme spravodlivosť najčastejšie – na dokazovanie.
Nie na jeho ideál, ale na to, ako funguje dnes.
Dokazovanie je jadrom každého konania. Bez neho neexistuje ani rozhodnutie, ani presvedčivý záver. Napriek tomu je v našom právnom systéme paradoxne jednou z najmenej presne upravených oblastí. Práve tu vzniká priestor pre nejednotnosť, nepredvídateľnosť a pocit nespravodlivosti, ktorý spoločnosť dlhodobo vníma.
Problém nie je v tom, že by sme mali málo dôkazov alebo málo informácií. Problém je v tom, že dôkaz sa často zamieňa za informáciu. V konaniach sa hromadia listiny, výpovede, záznamy a posudky, no chýba jasná odpoveď na otázku, akú majú váhu a ako spolu súvisia.
Ak systém nevie určiť, čo je podstatné a čo je len sprievodné, dokazovanie sa mení na technický súboj. Víťazí ten, kto lepšie zvládne procedúru, nie ten, kto má pravdu.
V právnej teórii sa často hovorí o „voľnom hodnotení dôkazov“. Tento princíp mal chrániť rozhodovanie pred mechanickým formalizmom. V praxi sa však bez jasných mantinelov stal zdrojom nejednotnosti. Dvaja sudcovia môžu z rovnakých dôkazov dospieť k úplne odlišným skutkovým záverom – a oba môžu byť formálne obhájiteľné.
Ak totiž systém nemá jasné pravidlá, čo je dôkaz, ako sa hodnotí a akú má váhu, nemôžeme sa čudovať, že výsledky sa líšia a pravda sa stráca v procedúre.
„Dokazovanie bez pravidiel je len maskovaný formalizmus“.
Na tento problém dlhodobo upozorňujú aj odborné právnické texty. Hovoria o nepreskúmateľnosti skutkových zistení, o rozpore medzi skutkovým a právnym posúdením či o ťažkej predvídateľnosti rozhodnutí. Tieto analýzy presne pomenúvajú dôsledky. Menej často sa však pýtajú, či samotný model dokazovania, na ktorom systém stojí, nie je chybný.
Moderný právny štát nemôže stáť len na dobre napísaných procesných pravidlách. Musí mať aj vnútornú logiku dokazovania, ktorá umožní presvedčivo vysvetliť, prečo bol určitý skutkový záver prijatý. Bez toho sa rozhodovanie nevyhnutne opiera o opatrnosť, strach zo zrušenia rozhodnutia a minimalizáciu rizika.
„Keď dôkazy nemajú váhu, rozhoduje strach“.
Práve tu vzniká pocit, že právo je vzdialené realite. Nie preto, že by sudcovia nechceli rozhodovať spravodlivo, ale preto, že systém ich k tomu nevybavuje dostatočnými nástrojmi. Ak dôkazné bremeno nemá jasnú štruktúru a dôkazy nemajú definované postavenie, rozhodovanie sa stáva subjektívnym a ťažko obhájiteľným.
Ak chceme, aby sa spravodlivosť prestala javiť ako náhoda, musíme sa prestať vyhýbať otázke, ako má dokazovanie fungovať ako systém, nie len ako procesná etapa. Potrebujeme rámec, ktorý zavedie poriadok do hodnotenia dôkazov, posilní predvídateľnosť a umožní, aby skutkový stav bol výsledkom rozumného a preskúmateľného postupu.
V ďalšom článku sa budem venovať tomu, ako by mal byť takýto rámec dokazovania vystavaný – najmä otázke dôkazného bremena a vzťahu medzi jednotlivými druhmi dôkazov. Tam sa už dostaneme od diagnózy k prvým konkrétnym obrysom riešenia.
Zhrnutie:
Ak dokazovanie zostane bez jasných pravidiel, spravodlivosť bude vždy kolísať. Právny štát potrebuje nielen procesy, ale aj váhy – inak sa pravda stratí v technike.


Celá debata | RSS tejto debaty