Jedným z najmenej viditeľných, no zároveň najdeštruktívnejších javov v systémoch moci je kolektívna vina. Nie preto, že by ju niekto vyslovene chcel, ale preto, že vzniká tam, kde systém nedokáže jasne pomenovať individuálnu zodpovednosť.
Keď sa vina nedá presne určiť, začne sa rozpúšťať.
A keď sa rozpustí, nahradí ju ticho.
Nie ticho zo súhlasu.
Ale ticho zo strachu.
Ako vzniká ticho cechov
V prostredí, kde neexistuje bezpečný spôsob, ako pomenovať problém bez osobného rizika, sa postupne vytvára neformálne pravidlo prežitia: nevyčnievaj. Cechy – profesijné komunity – sa v takomto prostredí začnú správať obranne.
Nie preto, že by nechceli očistu.
Ale preto, že nevidia cestu, ako ju urobiť bez sebazničenia.
Ak každý zásah „zvonku“ znamená kolektívne obviňovanie a každý vnútorný hlas môže byť interpretovaný ako zrada, mlčanie sa stáva najrozumnejšou stratégiou. A systém sa uzatvára.
Keď slušní ľudia mlčia
Toto je jeden z najťažších momentov pre každú spoločnosť.
Nie keď zlyhávajú zlí ľudia – ale keď slušní prestanú hovoriť.
Nie preto, že by im bolo jedno, čo sa deje.
Ale preto, že cítia vinu, ktorú nenesú sami, a trest, ktorý by dopadol aj na nich.
Takto sa z kolektívnej viny stáva kolektívna paralýza.
Otázka, ktorú si nechceme položiť
V tomto bode sa treba opýtať nepríjemnú, ale nevyhnutnú otázku:
Má dnes príslušník justície alebo inej mocenskej profesie možnosť bezpečne upozorniť na systémový problém bez toho, aby bol vnímaný ako hrozba pre vlastný cech?
Ak odpoveď znie „nie“, potom systém nemôže očakávať otvorenosť.
Môže očakávať len lojalitu – a mlčanie.
Konkrétny návrh riešenia
Ak chceme prelomiť ticho cechov, nestačí vyzývať na odvahu. Odvaha bez ochrany je hazard. Potrebné je vytvoriť bezpečný medzičlánok medzi jednotlivcom a systémom.
Jedným z možných riešení je zriadenie nezávislého anonymizovaného mechanizmu systémovej spätnej väzby, ktorý by umožnil:
- pomenovať opakujúce sa systémové tlaky,
- oddeliť individuálne zlyhanie od štrukturálneho problému,
- a preniesť problém z roviny „kto povedal“ do roviny „čo sa deje“.
Takýto mechanizmus by nemal slúžiť na identifikáciu vinníkov, ale na mapovanie slepých miest systému. Nie ako udavačský nástroj, ale ako ventil, ktorý bráni nahromadeniu tlaku.
Až keď má systém spätnú väzbu bez strachu, môže sa začať liečiť.
Čo by to prinieslo v praxi
- Cechy by prestali byť obrannými múrmi a mohli by sa opäť stať nositeľmi profesionality.
- Jednotlivci by získali pocit, že nemusia niesť vinu za celý systém.
- A spoločnosť by konečne prestala zamieňať mlčanie za stabilitu.
Stabilita, ktorá stojí na tichu, je len odložený kolaps.
Pokračovanie série
V ďalšom článku sa budem venovať ďalšiemu hlbokému problému dnešného právneho prostredia – nepredvídateľnosti rozhodovania a rozpadu právnej istoty, ktorý vzniká v systéme bez jasnej jednotnej interpretácie práva.
Predstavím aj konkrétny návrh, ako môže systém znovu získať vnútornú konzistentnosť, bez politického tlaku a bez osobných záujmov.
Celá debata | RSS tejto debaty